Zostala som zaskočená. Sadla som si na posteľ. "Harry ja....." Nevedela som pokračovať. Mám už pomaly 20 a podľa mňa je to ten najlepší čas odsťahovať sa, ale neviem. "Povedal som niečo zlé?" Aj on si sadol. "N-nie samozrejme, že nie len som to nečakala." "Em pozri obidvaja sme už dospelý a máme sa radi, tak prečo nie?" "Pretože som nad tým nikdy nerozmýšľala, j-ja neviem."
"Ak je to na teba prirýchlo nemusíme to rozoberať." Chytila som ho za ruku. "Nie." Usmiala som sa. "Ešte si to rozmyslím." Naspäť som si ľahla. Prikryla som nás a ľahla si naspäť na Harryho hruď. O chvíľu už zaspal, no ja som nemohla. Neviem stále som premýšľala nad tou otázkou čo mi položil. Prečo sa tomu vlastne tak bránim? Prečo by som nemala ísť? Veď ho milujem. Pri tejto vete som sa usmiala a spokojne že ho mám pri sebe zatvorila oči.
Z pohľadu Sarah
Opatrne som otvorila dvere na mamininej izbe aby som ju nezobudila a nakukla dnu, no budiť som ju nemusela, pretože hore už bola. Z toho šoku som si ani neuvedomila, že stojím vo dverách s otvorenými ústami asi najviac ako sa dá. "Sarah?!" Zdesene na mňa skríkla mama a už sa obliekala.
V sekunde som zavrela dvere a išla som dole do kuchyne. Moja mama si to rozdávala s tým mladým chalanom? Nie že by som jej nechcela dopriať ale od rozvodu neprešiel ani týždeň. Nabrala som si pohár vody a sadla si za stôl. Musela som to rozdýchať toto sa nevidí každý deň.
O chvíľu som už počula ako niekto schádza dole schodmi. "Sarah!" Skríkla po mne mama. "Ako sa opovažuješ chodiť do mojej izby bez zaklopania?!" Nechápavo som na ňu pozrela. Nikdy ku mne takáto nebola. "Nechcela som, keď ja som si myslela že už spíš ale nie s Ryanom." To posledne som zamrmlala, no asi to počula lebo sa zamračila ešte viac.
"Tak milá dáma máš zaracha do odvolania!" Pozrela som sa na ňu akože, prosím? "To nemyslíš vážne?!" Zvýšila som hlas už aj ja. Aj keď som to robila nerada. "Vyzerám, že si z teba robím srandu?" Nadvihla obočie. "Je mi už 19, 19 mami!"
"A čo?! Zato že si niečo zmyslíš a bude po tvojom?! Stále bývaš v tomto dome pokiaľ viem!" Rozhadzovala rukami a mala som pocit, že každým slovom sa mračí viac a viac. "Ja tu nemusím byť, aspoň sa nebudem musieť pozerať na vás dvoch!" Zrazu mi otočilo hlavu do boku a cítila som ostrú bolesť na líci. Ona mi naozaj vlepila facku?
Chytila som si líce a snažila sa zahnať slzy, ktoré sa drali na povrch. "Sarah, j-ja...." Obišla som ju a išla rovno do izby. "Čo sa stalo?" Na schodoch ma ešte zastavil Ryan. No keď videl, že si držím líce hneď pochopil. "Tak to dopadne vždy, keď budeš strkať svoj noštek no vecí, do ktorých ťa nič." Ignorovala som ho a vošla do izby. Buchla som dverami a spod postele som si zobrala menšiu tašku a hodila ju na posteľ. Otvorila som skriňu a nahádzala do nej toľko oblečenia koľko sa mi zmestilo, no stále mi zostala ešte polovica skrine plná.
Sadla som si na posteľ a hlavu vložila do dlaní. "Prečo?" Šepla som si sama pre seba. Vedela som, že teraz večer nemám kam ísť, no tu som nemohla zostať už ani chvíľu. Vošla som ešte do kúpeľne z kade som si zobrala všetko a kúpeľňa zostala úplne prázdna. Aj s taškou v ruke som vyšla z izby a zbehla dole schodmi. Obula som sa a obliekla si bundu.
"Sarah kam ideš?" Pribehla za mnou mama aj s Ryanom. Nepovedala som ani slovo a do obúvala si topánky. "Odpovieš mi?!" Znovu začínala byť agresívna. Nasadila som si čiapku a otvorila dvere, no keď som chcela vyjsť niekto ma chytil za ruku.
"Niečo sa ťa pýtala!" Skríkol po mne Ryan, ktorý ma pevne držal za ruku. "Pusť ma!" Precedila som cez zuby a snažila sa mu ju vytrhnúť zo silného zovretia. Nakoniec sa mi to podarilo a nič som nečakal zhrabla som tašku a utekala preč.
Utvrdilo ma to len v tom, že sa sem už vrátiť nemienim.
Z pohľadu Amy
"Dobré ránko." Usmiali sa na mňa rodičia. "Dobré." Usmiala som sa aj ja a sadla si za stôl. "Nech sa páči." Položila predo mňa tanier s raňajkami. Nestáva sa každé ráno takže som sa do nich s chuťou pustila. "Inak volala mi pani Brown, že je s tebou nadmieru spokojná a ak máš čas môžeš prísť aj dnes." Okamžite mi prestalo chutiť a položila som lyžičku na tanier. "Tak som sa ťa ani nepýtala a rovno som povedala že prídeš, ale neboj nebudeš tam musieť spať len do noci ako naposledy."
Nemohla som povedať nie, no ísť tam bolo miliónkrát horšie.
Tak sľúbila som vám dnes ešte jednu časť tak tu ju máte a chcela by som len poďakovať pretože sa blížime k 500 readers :DD ...ja vás naozaj <3 ALL :**
