Z pohľadu Sarah
Ruky som si trela o seba a od nervov som nič iné nevnímala. Sledovala som z okna auta stromy, na ktorých už neboli žiadne listy. Namiesto toho boli pokryté bielou perinou. Sledovala som deti stavajúce snehuliakov, guľovanie a rôzne iné zábavy, čo robila väčšina z nás keď sme boli malý. Závidela som im tie bezstarostné úsmevy, no ešte viac som im ich priala.
"Môžeme?" Z môjho zasnenia ma vytrhol Louisov hlas. "Á-áno jasné." Neisto som sa usmiala a vystúpila som z auta. Ako som povedala do tohto domu sa už nevrátim. Neviem kam pôjdem a čo vlastne budem robiť, ale tu nezostanem. Prišla som si len po nejaké veci.
"Louis?" Pozrela som sa do jeho nádherných očí. "Áno?" "Nešiel by si dnu so mnou?" Neisto som sa opýtala, pretože som si nebola istá či od neho nechcem priveľa. No nečakane prikývol a ja som si v duchu vydýchla. Teraz tam aspoň nemusím ísť sama.
Usmiala som sa naňho a spoločne sme prišli až k dverám. Tam som sa zastavila a akoby sa mi zasekla ruka, nevládala som ju ani zdvihnúť a stlačiť ten posratý zvonček, no potom mi došlo že mám kľúče. Vybrala som si ich a vsunula som ho do zámky. Otočila som ho a cvaklo to, pomaly som otvorila dvere. Zrazu ma zozadu niečo chytilo za rameno. "Som tu s tebou." Louis sa na mňa upokojujúco usmial a mne sa naozaj lepšie otváralo a vchádzalo dnu.
Nikde nikoho nebolo, čo bolo pre mňa len dobre. Nechcem sa stretnúť ani s jedným, aj keď mi mamina chýbala o musím uznať. Chcem sa s ňou ešte porozprávať. Aj napriek všetkému ju ľúbim. Vybehla som hore schodmi a Louisa poprosila nech počká dole. Bude to len sekunda. Vletela som do izby ako raketa a spod postele som si zobrala svoju poslednú tašku, ktorú som tu mala. Otvorila som skriňu a nahádzala do nej všetky veci, ktoré som tam ešte mala. Prešla som ešte izbu aj kúpeľňu či som si nič nezabudla a mohla som vypadnúť.
Zhrabla som tašku a vyšla z izby. Zdola som počula nepríjemné tóny hlasu. Teda len jeden a bol Ryanov. Zletela som dole schodmi ako raketa a postavila sa pre Louisa, ktorý vyzeral že každú chvíľu vybuchne. "Ryan nechaj ho!" Odstrčila som ho. "Aaaa malá sa nám vrátila a čože vonku sa ti nepáčilo tak si doliezla?"
"Kde je mama?" Bol ožratý ako sviňa. Fuj. "Čo ťa to zaujíma? Kašle na teba a teraz vypadnite!" Neverila som vlastným ušiam on ma vyhadzuje z môjho domu? Teda za chvíľu už iba ich.
"Sarah?" Počula som z kuchyne maminin hlas. "Louis prosím ťa choď počkať do auta ja za chvíľu prídem." Snažila som sa ho mierne nervóznym úsmevom upokojiť, aj keď pokojne nevyzeral. "Sarah, naozaj?" Neveril mi a ani sa mu nečudujem ani ja by som si neverila. "Choď, neboj sa prídem, určite." Usmiala som sa a dala mu pusu na líce. Zobral mi tašku a s neistotou v očiach vyšiel von.
"Mami?" Smerovala som za ňou do kuchyne.
No keď som tam vošla, ľutovala som že som nešla s Louisom.
Z pohľadu Amy
Nastavila som si budík aby som vstala skoro ráno. Chvíľu mi trvalo dokiaľ som sa zobudila a zorientovala. Otočila som hlavu do boku a pohľad sa mi naskytol na spiaceho Liama. Usmiala som sa a pomaly postavila.
Vošla som do kúpeľne a keď som sa pozrela do zrkadla skoro som odpadla. Vyzerala som hrozne akoby som len pred pár hodinami prišla z nejakej party. Tvár som si opláchla studenou vodou a to niekoľkokrát. Utrela som sa do uteráku a znovu sa prehliadla v zrkadle. Bolo to už o trochu lepšie. Vlasy som si prehrabla rukou a vrátila som sa naspäť do izby.
"Dobré ráno." "Dobré." Usmiala som sa naňho a hľadala si bundu. Zozadu na svojich bokoch som pocítila niečí dotyk. Vedela som, že to je Liam veď nikto iný tu nebol.
Otočila som sa a zarazene som naňho pozerala. Pozerali sme si priamo do očí. Videla som v nich niečo zvláštne a páčilo sa mi to. Rukami ma pevne držal za boky a začal sa ku mne približovať. O chvíľu som na mojich perách cítila tie jeho. Jeho jazyk si vypýtal vstup a ja som mu ho povolila. Pustila som bundu a ruky si obmotala okolo jeho krku.
Jeho ruky si ma k nemu ešte viac pritiahli a začal ma bozkávať vášnivejšie. Oddelili sme sa od seba až keď nám došiel dych. Znova som sa pozrela do jeho oči, no zrak mi skĺzol dole na jeho pery, na ktorých bol úsmev. Usmiala som sa aj ja a zahryzla si do pery.
Z pohľadu Mii
Sadli si pri jeden zo stolov, Zayn si ma našťastie nevšimol, aj tak by mu to len skazilo deň keď ma až tak neznáša. Nechcela som plakať, tak som sa otočila úplne iným smerom. Odpila som si z čaju a zahľadela sa na stôl.
Zdvihla som hlavu a veľmi sa snažila nepozerať tým smerom. Rozhodla som sa, že odídem. Načo tu aj tak sedieť, pôjdem sa ešte niekam prejsť. Porozhliadla som sa po okolí či niekde nebude nejaká čašníčka, ale napadlo mi že ak na ňu zakričím budem až moc nápadná. Vstala som od stola a podišla k barovému pultu. Zaplatila som a vrátila sa naspäť.
Obliekla som si bundu a otočila sa. No otočila som sa tak prudko, že som nabúrala do jedného z čašníkov. "P-prepáčte." Ospravedlnila som sa a pomohla mu to pozbierať. "To je v poriadku slečna nič sa nestalo." Milo sa usmial a odišiel dozadu.
Až keď som sa postavila zistila som, že sú na mne všetky oči aj nie Zaynove. Rýchlo som sa pobrala preč. Obišla som skupinku novinárov, čo stála pri stole Zayna a Ashley a vybehla som preč. Cítila som sa tam blbo. Pridala som do kroku a o chvíľu sa konečne ocitla vonku.
Chcela by som len pripomenúť, že sa pomaly blížime ku koncu tohto príbehu :DD keď som ho začínala písať myslela som si, že bude dlhší, no vyšlo mi to takto, no už teraz rozmýšľam nad novým príbehom, mohli by ste mi poradiť s kým by mohol byť. Máte ešte čas, keďže toto nie je posledná kapitola :DD, ale naozaj ocením ak mi poradíte..... budem rada :DD a znova a rada ďakujem <3
