Z pohľadu Amy
Privrela som oči a pridala do kroku. Bola poriadna zima a k tomu ešte aj husto snežilo. Za chvíľu Vianoce, aspoň že budú biele. Zabočila som do našej ulice a zastavila pred domom. Zhlboka som sa nadýchla a s miernym strachom a napätím som pristúpila k dverám. Predsa len nevedela som čo rodičia vedia a či vôbec niečo, ale raz to muselo prísť, tak načo to odkladať.
Ruku som položila na kľučku a zatlačila som dole. Bolo odomknuté, čo často nebýva. Potichu som vošla dnu a chcela ísť rovno do izby, no z kuchyne vychádzali hlasy, takže cieľ mojej cesty bol jasný. "Amy, preboha!" Skríkla mama hneď ako ma uvidela.
V jej očiach sa zaleskli slzy a hodila sa mi okolo krku. "Kde si bola? Vieš ako sme sa o teba báli?" Pridal sa aj ocino. " J-ja...." Nemohla som vysloviť ani celú vetu, pretože pri každom slove sa mi oči plnili slzami. "....p-proste som domov ísť nechcela." Vychrlila som zo seba či najrýchlejšie.
Okamžite som zahnala slzy a pozerala sa na ich nechápavé výrazy. Žeby naozaj nevedeli, čo sa stalo? "Zlato, ale my musíme ísť na políciu." Takže vedia. "N-nie." Krútila som hlavou. "Ja nikam nejdem, nechcem už nato myslieť, nechajme to tak." Obidvaja nesúhlasne krútili hlavami. "Amy ideme."
"Povedala som vám predsa, že nikam nejdem." Zavrčala som. "Amy nehádaj sa s mamou." Otec zvýšil hlas, no ja už dávno nie som malá. "Ja som si vlastne prišla iba po veci." "Prosím?" Znova nechápavý pohľad, vlastne ani ja som nerozumela čo robím.
Z pohľadu Sarah
Vošla som do kuchyne a uvidela celkom ožratú mamu. Ona sa takto nikdy nespíjala, tak maximálne 1 pohár vína a to len raz za čas. Ach, ako moc mi tu chýba ocino. "Mami?" Vypleštila som oči.
"Nechaj svoju mamu." Drgol do mňa Ryan. "Prosím? Veď je úplne spitá!" Skríkla som. "Je to tvoja vina, čo si s ňou spravil?!" Bolo mi jedno, že vyzerám ako naprostý debil, je to pravda. "Upokoj sa maličká, s tvojou maminkou si len užívame." Bol rovnako opitý. Bolo mi z nich zle.
"N-načo si sem p-prišla?" Priblížila sa ku mne. Chcela som o ňu bojovať, predsa len je to moja mama. "Porozprávať sa." "O čo-m?" "O tom čo sa stalo j-ja som...." Skočila mi do reči. "Myslím, že mi d-dve sa už n-nemám-me o čom baviť, vypadni!" "P-prosím?" Šepla som, ale tak aby to počula.
"Tak počula si svoju mamu, zmizni!" Zvreskol Ryan. Neveriacky som krútila hlavou. "Mami." Pozrela som sa na ňu so slzami v očiach. "Zmizni a nevracaj sa, už n-nie si moja dcéra!" Tak táto veta mi podlomila kolená, už som viac nechcela nič iné len z tadeto vypadnúť.
Otočila som sa a vybehla ako z kuchyne tak z domu. Naposledy som sa otočila a obhliadla si dom. Nastúpila som do auta, kde ma Louis už netrpezlivo čakal. "M-môžme ísť." Povedala som s roztraseným hlasom od plaču. Hlavu som si oprela o operadlo a pozerala sa von oknom.Toto nemôže byť pravda.
Z pohľadu Mii
Otvorila som dvere a vošla dnu. Rodičia aj Sophie behali po celom dome ako splašený. "Č-čo sa deje?" Oči mi behali po každom z nich. "Zlato máme skvelé správy." Rodičia sa na mňa usmievali a Sophie vyzerala, že je tiež úprimne šťastná. Žeby si to rozmysleli a nesťahovali sme sa?
Viem, že je to hrozne krátka časť, ale chcela som vám ešte niečo napísať pred ďalším týždňom, ktorý bude dúfam, už o trochu ľahší ako tento..... :/ ale stále my viete vyčariť úsmev na tvári, keď vidím, že počet komentov, votes a reders len a len rastie :D po dlhšom čase sa mi konečne niečo podarilo začo môžem byť vďačná len vám, takže ako vždy vám patrí obrovská vďaka :)) a už pomaličky začínam rozmýšľať nad novým príbehom, ktorý chcem začať písať po tom ako dokončím tento :3 takže naozaj ĎAKUJEM <3
