Z pohľadu Lili
S Niallom sme sa doprechádzali až večer. Odprevadil ma domov. "Tak ahoj." Hanblivo som sa pozdravila. Nikdy som sa o chalanov takto nezaujímala takže som vôbec nevedela čo robiť. "Ahoj." Usmial sa na mňa a mne sa v tej chvíli podlomili kolená.
Skoro som spadla, no chytil ma. "Pozor." Znovu ten úsmev. "P-prepáč." Usmiala som sa sa a postavila na nohy. "Ďakuj...." Nenechal ma dopovedať a prisal sa mi na pery. Začala som spolupracovať. Bozkávali sme sa až dokiaľ nám nedošiel dych a neboli sme donútení odlepiť sa od seba. Obidvaja sme sa na seba usmiali.
Rozlúčili sme sa a vošla som do domu. Oprela som sa o dvere a stlačila viečka dokopy. Zahryzla som si do pery a stále si prehrávala tu scénu. Zhlboka som sa nadýchla a išla ku schodom. "Lili?" "Áno mami?" "Poď sem." Otočila som sa a išla za rodičmi do kuchyne.
Z pohľadu Sarah
Hneď ako som prišla domov sme si s maminou pozreli nejaký film. Smiali sme sa a konečne sme mali pohodový večer bez hádok aj keď mi ocino chýbal. "Mami?" "Hm?" "Príde zajtra ocino?" "Príde si ešte po nejaké veci." Bola som rada, že ho uvidím obidvoch rodičov som milovala a to nadovšetko.
Film skončil a pomaly sme sa pobrali spať. "Dobrú mami." "Dobrú zlato." Usmiala som sa a vošla do izby. Ocino mi tu naozaj chýbal. Umyla som sa prezliekla do pyžama a ľahla si do postele. Zobrala som mobil a napísala ocinovi sms:
"Neviem či už spíš oci, ale ľúbim ťa a dobrú noc."
Viem, že vyznela asi detinsky, ale mne to bolo jedno hrozne mi tu chýbal a to bol zatiaľ len deň. Zavrela som oči a snažila sa zaspať, bola som tak unavená, že ma nenechal dlho čakať a zaspala som.
Zobudila som sa až ráno na buchnutie dverí. Vyskočila som z postele obliekla si župan aby som z izby nevybehla len v župane a vybehla na chodbu a zišla dole schodmi. "Oci?!" Zakričala som a skoro sa zabila keď som zbehla zo schodov. "Mami?" Vbehla som do kuchyne. "Kde je ocino?" "Už odišiel."
"Čo?" Vypleštila som oči, tak toto som od nich nečakala. "P-prečo? Veď je len 9 hodín ráno to nemohol počkať?" Bola som sakra nasratá. Len mykla plecom a odišla. Ja viem, že je z toho ešte stále roztrasená a keď ho vidí nie je to pre ňu ľahké, ale ja som tu tiež.
Vrátila som sa naspäť do izby. Vošla som do kúpeľne umyla si tvár aj zuby osprchovala sa v horúcej vode a obliekla sa. Trochu som sa namaľovala a upravila si vlasy. Prehodila som si cez sveter bundu a na nohy obula uggy. Zobrala som si mobil a vyšla z izby. Zbehla som dole schodmi a vyšla von. Zabuchla som dvere a natiahla si na hlavu čiapku.
Vonku nebolo príliš veľa ľudí a obloha bola tak biela, že každú sekundu bude určite snežiť. Bola poriadna zima. Vyšla som na chodník a pomalým krokom smerovala do parku. Premýšľala som ako by som sa mohla skontaktovať s ocinom, pretože na volanie nereaguje.
Sadla som si na prázdnu lavičku a pozerala sa dookola. Bolo tu len pár ľudí, no vedela som prečítať každého jedného. Stačilo len otvoriť oči.
Začala som, ale premýšľať nad sebou, prečo nemôžem mať normálnu rodinu?
Viem, že fňukám ako malé dieťa, ale nie som zvyknutá nevidieť ocina. Aspoň na chvíľu, ani sa so mnou nerozlúčil keď ma už nechcel vidieť. Pri predstave, že sa na mňa ocino vykašľal sa mi po líci kotúľala slza.
Rukou som si ju utrela. Moja pokožka bola ľadová skoro ako vzduch vonku. Nasadila som si rukavice a pokračovala v sledovaní ľudí. Viem, že by sa na mňa ocino nevykašľal ale chcela som vedieť čo sa stalo.
Zazrela som pri jednom strome niečo tmavé. Postavila som sa pretože ma naozaj zaujímalo, čo to môže byť. Pomaly som tam prišla a zistila, že je to človek. Prišla som bližšie pretože som počula vzlyky. "Si v poriadku?" Bolo to malé dievčatko.
"Si v poriadku?" Svoju otázku som zopakovala pretože nereagovalo. Položila som jej ruku na plece a konečne sa na mňa aspoň pozrela. "Kde máš rodičov?" "N-nevi-iem." Vzlykala. "A koľko máš rokov?" Ukázala mi ručičku. Mala len 5 a sama? "Tak poď nájdeme ich." Podala som jej ruku a ona mi ju po chvíľkovom váhaní prijala.
"Kde si ich videla naposledy?" "J-ja som u-šla z-z domu." Tak toto ma zaskočilo takúto odpoveď som nečakala. "Prečo?" Bolo to asi na 5-ročné dievčatko až príliš. "Pr-retože o-ocko udr-rel maminku." Zastavili sme a zohla som sa k nej. Utrela som jej líčka od sĺz a usmiala sa na ňu. "Neboj sa zlatko všetko bude dobré." Konečne sa aj na jej tvári objavil menší úsmev. "Ako sa vlastne voláš?" "Bianca." "Krásne meno a teraz poď pôjdeme domov." Postavila som sa chytila ju za ruku a nechala ju nech ma navyguje kde býva.
Bývala blízko parku. Zaklopala som a ona mi pevne stlačila ruku. "Oh Bianca vieš ako sme sa báli?" Mamina jej hneď skočila okolo krku. "Ďakujem, ďakujem." "To je v poriadku." "A ty sa maj pekne princezná." Zohla som sa a pohladila ju po hlave. Skočila mi do náručia a jemným hláskom mi povedala, "ďakujem." Usmiala som sa a na chvíľu ju stisla.
"Dobre tam ahoj a dovidenia." Zamávala som jej a odišla. Pomaly ma nohy nikam viedli a ja som si uvedomila, že ľudia sa majú aj horšie ako ja a niekedy je život na malé deti krutý. Dokonca oveľa viac ako na dospelých.
Tak sľúbila som vám dnes ešte jednu časť, a tak je tu...dúfam, že sa vám páčila a chcela by som upozorniť, keďže sa škola už za chvíľu začína nebudem už taká aktívna, ale pokusim sa a ďakujem :DD
