Viac som už nezjedla a išla som do izby. Napadlo ma, že by som zavolala babám či niekam nezájdu.
Prvú som mala Em tak prečo nie?
"Em?"
"Áno?"
"Nezašli by sme dnes niekam?"
"No som u chalanov, tak nedôjdeš sem?" Nebola som práve nadšená, že mám prísť za nimi, ale tak lepšie ako byť doma a čakať dokiaľ odbije tá hrozná hodina.
"Prídem, tak za hoďku môže byť?"
"Jasné, tak ahoj."
"Ahoj." Zložila som a išla sa prezliecť.
...
"Mami idem za Em dobre?!" Pribehla za mnou na chodbu. "Dobre a stíhaš to potom?" "Áno pôjdem už rovno tam." Aj keby som to najradšej nestíhala. "Dobre, ahoj." Usmiala sa na mňa.
"Ahoj." Vyšla som von a rýchlim krokom išla k ich domu. Bolo to síce ďalej, ale chcela som sa prejsť.
Ale rozhodla som sa, že ak sa to bude ešte raz opakovať už sa tam nevrátim aj keby som mala skončiť na ulici.
Zaklopala som a čakala. O chvíľu sa na mňa pozerali hnedé oči Liama. "Ahoj." "Ahoj, môžem?" "Nech sa páči." Ustúpil na bok. "Ďakujem." Usmiala som sa a už sa na mňa vrhla Em. "Ahoj." Zapišťala. "Ahoj, ale my sme sa prednedávnom videli Em." Uistila som sa či je v pohode. "Ja viem, ale musím ti niečo povedať." Pozrela sa na Liama, ktorý stál vedľa nás. "Súkromne." "Ja už tu nie som." Zdvihol ruky na znamenie že sa vzdáva a odkráčal preč.
"No poď." Potiahla ma za ruku do kuchyne. "Kde sú všetci?" Bolo tu až moc veľké ticho. "Dámy." Do kuchyne vošiel Harry. "Kam idete zlato?" "Idem s Liamom do mesta a potom do štúdia, potrebuješ niečo?" "Nie." Dali si pusu a Harry odišiel za Liamom.
Na moju otázku sa už odpoveď našla, aspoň z polovice. "Amy, musím ti niečo povedať." Bola dosť napätá. "No tak už to vyklop." "Harry sa ma včera opýtal či s ním nechcem bývať." Nebola som prekvapená, pretože je to úplne normálna otázka, ale Em vyzerala dosť rozrušene. "No a ty si čo nato povedala?" "Nič."
"Prečo?" "Pretože neviem či to chcem." "Veď sa s Harrym milujete, tak to príjmy." "Myslíš?" Zdvihla hlavu. "Určite." S úsmevom som ju upokojila. "Dobre, ďakujem." Znova ma objala.
Z pohľadu Mii
Už ráno som sa zobudila a bolo mi blbo, blbo z toho všetkého čo sa deje.Vyšla som z izby a išla do kuchyne. Počula som tam hlasy, tak som nasadila úsmev a vošla dnu. "Dobré ráno." "Dobré, Sophie ešte spí?" Obidvaja sa na seba pozreli a potom na mňa. "Áno." Niečo mi v tom nehralo. Zobrala som si jogurt zjedla ho a odišla. Boli to veľmi rýchle raňajky, ale čo tam budem sedieť a tváriť sa že je všetko OK donekonečna?
Vyšla som hore schodmi a zabočila do izby Sophie. "Môžem?" "Nechaj ma." Aj napriek tomu som vošla dnu a zavrela dvere. Sadla som si vedľa nej na posteľ. "Ty nejdeš raňajkovať?" "Nie." "Sophie, no tak."
"Hovorím ti nechaj ma tak." "Sophie ja viem, že sťahovanie je ťažké, musíš opustiť veľa vecí." "Ďakujem za vysvetlenie, ahoj." "Dobre, ale ani v Amerike nie je zle, nájdeš si tam nových kamarátov a bude sa ti tam páčiť." Bola ticho čo som aj čakala, tak som sa pomaly pobrala preč. "Mia?"
"Áno?" Otočila som sa. "Myslíš to vážne?" "Čo?" "To čo si teraz povedala." "Samozrejme a už nebuď nahnevaná." Usmiala som sa a vyšla von. Zavrela som jej dvere naspäť a zašla do svojej izby. Aj ja som potrebovala počuť nejaké upokojujúce slová, no myslím že by som im aj tak neuverila. Tak moc to chcem povedať babám, ale nemôžem. Nechcem aby boli smutné, nie teraz keď sa zdajú byť šťastné.
Z pohľadu Sarah
Bola tma, zima a jediná vec čo dodávalo svetlo bola lampa. Všade bolo ticho, párkrát cez cestu prešlo auto. Nevedela som kam pôjdem a čo vlastne budem robiť, ale všade je lepšie ako tam. Sklonila som hlavu a sledovala ako moje stopy ostávajú vryté do snehu. "Sarah?" Zdvihla som hlavu a pozrela sa na Louisa. "Louis? Čo tu takto neskoro robíš?" "Akurát idem domov, no čo ty? Je ti niečo?" Tak veľmi by som mu to všetko chcela povedať a je mi jedno že tu, ale nemôžem.
"Nie." Pokúsila som sa o úsmev a sklonila som hlavu. " Naozaj?" Zdvihol mi ju a ja som sa zase pozrela do jeho žiarivých oči. "Nie." Po líci sa mi kotúľala jedna slza, ktorej som už nestihla zabrániť.
Palcom mi ju zotrel a objal ma. Pritisol si ma na jeho teplé telo. Tašku som pustila a pevne som ho objala. Hlavu som si položila na jeho rameno a vdychovala jeho vôňu. Po chvíli sme sa oddelili. "Poď." Chytil ma za ruku a zobral mi tašku.
Prišli sme pri veľké čierne auto a nastúpili sme. Dupol na plyn a o chvíľu sme už parkovali v ich garáži. Oceňovala som že sa ma na nič nepýtal. Vošli sme do ich domu a ponorili sa do tmy. Vyzliekli sme si bundy a potichu išli hore.
Vošli sme do jeho izby. "Môžeš tu prespať, ak chceš." "Ďakujem." Usmiala som sa a sadla si na posteľ. Cítila som ako sa vedľa mňa prehol matrac. "Nechceš mi povedať čo sa stalo?" Viem, že som povedala nie, ale nešlo to už.
Všetko som mu vyrozprávala so slzami v očiach, ktorým sa nedalo zabrániť. Keď som skončila zostalo ticho, nič len ticho. Znovu ma objal a nepamätám si už na nič len ako sme tam ležali. Zaspala som a konečne mohla myslieť na niečo iné.
Z pohľadu Amy
Každou minútou som bola bližšie a bližšie k nechcenej hodine. "Tak sa maj." Usmiala som sa na Em a vyšla som von. Pomalým krokom som sa približovala k ich domu. Asi 3-krát som priložila a dala preč ruku od zvončeka, no nakoniec som ho stlačila. Mala som chuť ujsť, no už bolo neskoro. Dvere sa otvorili a stála v nich ich mama.
"Dobrý." "Ahoj." .....
Viedli sme rovnaký dialóg ako už 2-krát. "Dovidenia." Zabuchla som dvere a išla sa pozrieť na deti. Obidvaja sa nejako hrali, tak som ich nechala a ako vždy išla dole zapnúť si telku. Prepínala som programy ako divá, keďže nič nebolo. Asi po 2 hodinách mi padala hlava a oči sa mi zatvárali.
Už som tomu nedokázala brániť a zaspala som.
Z pohľadu Liama
S Harrym sme prišli domov až večer a bola tu už len Em. "Ahojte." Skočila na Harryho. Odišiel som do obývačky a zvalil sa na sedačku. Hlavu som si oprel o operadlo a zavrel oči. To úžasné ticho prerušilo pípnutie mobilu. "Niekomu prišla sms!" Zakričal som a už tu bola Em "To je mobil Amy, asi si ho tu zabudla."
"Čo sa deje?" Prišiel sem aj Harold. "Amy si tu zabudla mobil budem jej ho musieť zaniesť." "Ja jej ho zanesiem." "Naozaj?" Prekvapene sa na mňa pozrela. "Naozaj." Postavil som sa a zobral ho. "Počkaj." Na chvíľu odbehla a vrátila sa. Podala mi nejaký papierik. "Na tejto adrese by mala byť stráži tam deti." "Dobre." Prikývol som a vyšiel von. Nasadol som do auta a vyrazil.
