Z pohľadu Amy
Rozhodla som sa, že ešte dnes tu prespím, ale zajtra ráno odídem. Celý deň som presedela v izbe, volala mi aj Mia, no nikam sa mi ísť nechcelo.
...
Ubehlo to naozaj rýchlo a bola no, lenže ja som nemohla zaspať ani keby mi tu niekto spieval uspávanky. Čo som sa pomiatla? Zatrepať im hentakú hovädinu a ešte, keď sú za 2 dni Vianoce. Som zvedavá kam pôjdem, no čo sú to už moje problémy, ale tu nezostanem.
Zatvorila som oči v nádeji, že zaspím a podarilo sa mi. Zobudila som sa až ráno. Zobrala som mobil a pozrela sa na hodiny. "Už 11?" Vypleštila som oči. Mala som v pláne odísť skoršie ráno, ale aspoň sa rozlúčim s rodičmi. Vyšla som z izby a zišla dole schodmi. V kuchyni som počula hlasy. "Dobré ráno." Vošla som dnu a sadla si za stôl.
Z pohľadu Sarah
Louis bol zlatý a zobral mi tašku. "Ďakujem." Usmiala som sa naňho a nasledovala ho do domu. Ruku položil na kľučku, no skôr než ju stlačil sa moja ruka ocitla na jeho. "Počkaj." Pozrel sa na mňa. "Naozaj vám tam nebudem prekážať?" Ja som sa tú otázku proste spýtať musela. Cítila som sa blbo, že ich idem otravovať.
Dal z tej kľučky preč ruku a tašku položil na zem. Bez slova sa ku mne nahol a pobozkal ma. Skoro som spadla, no Louisova ruka sa obmotala okolo môjho pásu a pritiahla si ma k sebe. Po chvíli sa odo mňa odtiahol. "Stačí?" Zaškeril sa. S utajeným smiechom som prikývla a on konečne mohol otvoril dvere.
Vyzuli sme sa a vyšli hore. "Kam ide?" Pozrela som sa na jeho telo smerujúce k dverám. "Do izby." Zostala som prekvapená. "Nie je toto tvoja izba?" "Teraz j to už tvoja izba." Žmurkol na mňa. Postavila som sa a išla k nemu. "Ale je dostatočne veľká pre nás oboch." Potiahla som ho za ruku k posteli. Posadil sa a na naňho. Začala som ho bozkávať a on sa nebránil. Vyzliekol mi tričko a nohavice. Urobila som to isté a keď sme boli obidvaja už len v spodnom prádle zvalili sme sa na posteľ a pokračovali vo vášnivom bozkávaní, no a potom.....
Z pohľadu Mii
Nastavila som si budík, aby som vstala skoro ráno a mohla ísť ku chalanom. Domyslela som si, že ešte asi budú spať, no počúvať neustále otázky typu: Kam ideš? Kedy prídeš? Už si zbalená? Nezabudni už zajtra odchádzame.....bla bla bla.
Ja nikam nechcem ísť. S týmto pocitom sa zobúdzam už týždeň ak nie aj viac. Hodila som rýchlu rannú sprchu umyla si tvár, zuby namaľovala sa a vyžehlila si vlasy.
Prezliekla som sa (vid. v médiách) a vrátila sa naspäť do izby. Pozrela som sa na hodinky a bola som milo prekvapená. Len 8:15 stíhala som to s miernym predstihom. Navoňavkovala som sa a vybehla z izby. Potichu som zišla dole po schodoch a obula sa. Zobrala som si kľúče a vyšla som von. Zavrela som dvere a vyšla na chodník. Pomalým krokom som išla k nim.
...
Zaklopala som na dvere a čakala. Znova mi otvoril Liam, on je tu vrátnik či čo? "Ahoj." Usmiala som sa. "Ahoj." Bolo vidno, že sa len prednedávnom zobudil. Bez slov sa mi uhol aby som mohla vôjsť dnu, čo som aj urobila. "Je..." Prerušil ma.
"Choď si sadnúť do obývačky a počkaj ma tam." Usmial sa a odišiel do kuchyne. Vyzula som sa vyzliekla si bundu a urobila, čo mi povedal. Sedela som tam vyše 15 minút. "No konečne." Vyhlásila som keď prišiel. Položil predo mňa horúci čaj. "Ďakujem." Odpila som si aby ma to zohrialo, keďže som prišla z vonku kde je nenormálna zima.
"Tak, prečo si prišla?" "Je Zayn doma?" "Nooooo, vieš..." Pochopila som. "Chápem." Posnažila som sa o úsmev. "Kde je?" Chcela som to vedieť nech je to akokoľvek zlé. "Išiel za ....." Videla som, že rozmýšľal, čo si vymyslieť, tak som ho doplnila. "Ashley?" "Áno." Nakoniec prikývol.
"V poriadku, to nevadí a ďakujem za čaj." Ešte raz som si odpila a chcela odísť, no Liam ma zastavil. "Nechoď ešte, veď si len teraz prišla." Nakoniec som prikývla a ešte chvíľu ostala, predsa len všade to je lepšie ako u nás doma.
Naozaj neviem ako to je možné, ale s Liamom som sa doteraz rozprávala asi najmenej a rozumiem si s ním najviac. Kecali sme spolu vyše hodiny, až prišla otázka, ktorú som nečakala a ani moc nechcela rozoberať.
"Je ti niečo?" Uprene sa mi pozrel do oči. Musela som sa pozrieť niekde inde, lebo by to zo mňa všetko vyletelo rýchlosťou blesku. Ako moc som to už konečne chcela niekomu povedať. "Nič, som v pohode." Posnažila som sa o upokojujúci úsmev. "Nie nie si." Povzdychla som si a snažila sa potlačiť nával sĺz. "Nič mi nie je naozaj." Pozerala som sa do zeme. Veď ako by som sa aj mohla niekde inde, keď mi po tvári stekala jedna slza za druhou.
Liam mi zdvihol hlavu a pozrel do oči. Utrel mi slzy a spýtal sa ma. "Tak čo sa deje?" "S-sťahujeme sa." Konečne. Konečne som cítila úľavu, že som to mohla niekomu povedať. "Čo? A-a kam?" "Do Ameriky." Znova sa mi chcelo plakať, ale udržala som to. "Baby už o tom vedia?"
"Práve to, že nevedia a ani nechcem aby to vedeli, nehovor im to prosím ťa." "V poriadku." Prikývol na súhlas. Konečne som sa po tomto tragickom týždni mohla úprimne usmiať.
Viem, že som napísala, že ďalšia časť bude ešte zajtra, no naozaj sa mi už o polnoci písať nechcelo :/ .... ale hneď ako som vstala poponáhľala som sa napísať ďalšiu, tak dúfam, že sa vám páči a už sme naozaj len kulilinček od konca a preto by som sa vás chcela opýtať, že či ten ďalší príbeh chcete tiež v takejto podobe, že viac báb a z pohľadov všetkých alebo iba jedna baba a občas pohľady aj iných osôb, neviem či ste ma správne pochopili, ale to o tej jednej babe by o jednej babe aj bolo :DD že či tam chcete všetkých 5 chalanov alebo len 1 :DD ...ďakujem za všetko a všetkým už dopredu :)
