Skateboard nás spojil

1

Moje meno je Melanie Doylová.

Okej, okej! Zlatko! Nudnejší začiatok by nebol? Čo si niekde na zápise do prvej triedy?

Do pekla, podvedomie! Inak to nejde!

Ale ide. No ako chceš, pokračuj.

Bývam v Miami a som... niečo ako sirota. Áno, tak by sa to dalo nazvať. Mama zomrela pri mojom pôrode, otec sa cez to nepreniesol a začal piť, jedine môj brat je normálny a pomáha mi. Bez neho by som tu už asi nebola. Otec mi vyčítal maminu smrť a nemal ma rád. Bil ma. Nathan (môj brat) ma vždy chcel chrániť, preto pár krát dostal aj za mňa.

Takto to išlo 7 rokov. Teraz bývam s bratom v Londýne kvôli škole. Neviem, čo je s otcom a ani ma to netrápi. Viac ma trápi nová škola. Je koniec augusta a to znamená, že o chvíľu začínam. Idem na istú menšiu školu tu v Londýne. Nathan tam bude so mnou, tak sa aspoň nebudem báť. Je síce o tri roky starší, ale aj tak. Bude tam so mnou.

O dva dni
Cŕŕŕn, zazvonil mi budík, načo som spadla z postele. Dosť to bolo počuť a samozrejme to začul aj Nath. Vbehol mi do izby, potkol sa na mne a spadol na posteľ. Naozaj nádherné ráno.

,,Dobré ránko sestrička," zanôtil mi pri uchu, kým ma dvíhal na nohy.

,,Bré," zamrmlala som a pretrela si oči. ,,Naozaj ťa nikto nenaučil nepotkýňať sa o svoju vlastnú krv?"

,,Asi ťa sklamem, ale nie. Mama bohužiaľ nemala kedy a otec mal plnú hlavu toho, akým spôsobom a koho zmláti," odpovedal mi ironicky, za čo som po ňom hodila vankúš. No to som robiť nemala. Začal ma štekliť.

,,Dobre, dobre! Už prestaň. Nechcem meškať hneď prvý deň," povedala som po asi 10 minútovom boji zvanom Šteklenie proti vankúšom.

Osprchovala som sa, obliekla si tyrkysové tričko s nápisom Peace a biele šortky. Na raňajky som si dala cereálie s mliekom a mohlo sa ísť.