Skateboard nás spojil

31

Eric

Okolo pol noci som sa cítil divne. Pozeral som Rýchlo a zbesilo 7, keď zrazu som pocítil v duši, srdci, alebo neviem kde, proste v mojom vnútri stratu. Akoby niečo zo mňa odišlo... Zomrelo.

Melanie

Včera asi o pol noci, keď som si dávala polnočnú kúpeľ, sa mi niečo stalo. Neviem to popísať, bolo to akoby časť mojej duše odumrela. Spomienky na dectvo sa mi rozjasnili a chvíle prežité s Nathom a jeho rodinkou sa mi vyryli do pamäte a ja neviem prečo. Bojím sa, že sa im niečo stalo. Ach, to by som asi neprežila. Po kúpeli som horko-ťažko zaspala.

,,Asi ani neprežiješ," vo dverách stál Eric. Jeho oči boli červené, akoby plakal. Videl, že som dlho neodpovedala, tak prehovoril, ,,Poď so mnou dole," a zaviedol ma dole. Posadil ma na gauč a on sám si ku mne prisadol.

Potom pustil ranné správy.

,,Polovica novostavby vybuchla presne tri minúty po polnoci. Ľudia, ktorí boli na polnočnej prechádzke, alebo sa nachádzali o takom čase v blízkosti stavby, začuli výkriky. Vraj päť minút po výbuchu všetko utíchlo. Počet mŕtvych je daný," povedala redaktorka a na obrazovke sa objavila tabuľka s obeťami. Postupne som ich čítala.

Na konci stálo: Rodina Doylových: Nathan Doyle, Martina Doylová a ich syn Tomas Doyle.

,,Nie, nie, nie... To nemôže byť pravda!" šepkala som a moje líca zachvátili slané slzy.

,,Presne o tej hodine a o tej minúte som pocítil pocit, akoby mi niečo z mojej duše chýbalo."

,,To je to súrodenectvo. Láska. A ostatné rodinné veci. Mne tri minúty po pol noci polovica duše umrela."

,,Čaute decká!" pozdravil nás otec. Asi bol nakúpiť, lebo prišiel s plnými taškami jedla.

Zrazu sa Eric postavil. ,,Hajzel!" zakričal a sotil ho o stenu. ,,Slaboch!" uvalil mu, až sa otec zviezol k zemi. ,,Zradca!" kopol do neho. ,,Toto všetko si! A vieš, čo nie si?! Otec! A vieš prečo?! Lebo otcovia nezabíjajú svoje deti a vnúčatá!" zase doňho kopol. ,,Počúvaj ma! Vypadneš z tohto domu bez ohľadu na to, aká časť tohoto ti patrí! Jasné?!" zodvihol ho a pritlačil k stene. Bill slabo prikývol a zase sa zviezol k zemi, keď ho Eric pustil. Nevenovala som mu ani jeden ľútostný pohľad a išla za Ericom do jeho izby. Potrebovala som sa vyplakať.

Presunuli sme sa do izby a usadili sa na jeho posteľ. Nečakala som dlho, hneď som sa rozplakala. Eric ma objal a myslím, že tiež vyronil nejaké slzy. Určite neplakal tak ako ja, ale plakal. Nathan bol jeho brat. I keď nevlastný, no bol. Mal ho rád. A teraz mu jeho smrť spôsobila bolesť vnútri aspoň z polovice takú, ako spôsobila mne.

Myslím, že teraz sú moje myšlienky dostupné obom mojim bratom. Do riti, veď to je strašné, akoby mi nestačil jeden.

,,Sestrička," odtiahol sa a usmial. ,,Ty si proste neni normálna... Ako môžeš človeka takmer rozosmiať pri takejto situácii?"

,,J-ja neviem," smrkla som. ,,Asi som už taká," pokúsila som sa o úsmev. No vyšla z toho len nejaká grimasa.

,,Radšej sa teraz neusmievaj, lebo ti ten ksicht ostane."

,,Si hnusný..," zahrala som sa na urazenú. A trochu som vlastne aj bola.

,,Ale no ták..."

,,Nie. Dnes sa mi už neprihováraj v takomto zmysle," zahriakla som ho, skrútila sa do klbka a trucovala. Teda vlastne ja som normálne právom plakala. Týmto všetkým som sa snažila len odľahčiť situáciu. Popravde, môj brat, najlepšia kamarátka a zároveň švagriná a môj malý synovec umreli. Vybuchli! A tú bombu tam dal niekto, kto pozná môjho otca. Eh, teda Billa. On si pomenovanie otec už nezaslúži. Vlastne to kľudne mohol byť práve on.