Skateboard nás spojil

7

Učila som Tini na penny ani nie desať minút a už na tom vedela dosť dobre. Priam výborne.

,,Ako by si toto nazvala?" spýtala som sa jej po našom prvom okruhu. Ona na mňa len hodila nechápavý výraz a zastala pri mne. ,,Ja by som to nazvala rodený talent!" zvolala som a ona sa úprimne usmiala.

,,Ďakujem. A to stojím na tom prvýkrát," zahlásila.

,,Tak to by som ti mala pogratulovať, lebo ti to ide lepšie ako mne prvýkrát."

,,Ále, to len preto, lebo mám takú úžasnú učiteľku," zahlásila a úprimne sa usmiala.

Jazdili sme asi ešte hodinu. Vymýšľali sme rôzne trasy, aby sme mali kam brávať Nathana. Alebo Luka, pomyslela som si. Chcela som ten návrh zamietnuť, ale prečo? Síce má frajerku, ale to neznamená, že sa s ním nemôžem stretávať.

Z myšlienok ma vytrhla Tini cestou k nám.
,,Nad čím rozmýšľaš?"

,,Nad životom," odpovedala som priamo. A vlastne som neklamala. Priateľstvo a láska k životu patria.

,,A na čo si prišla?" spýtala sa.

,,Že je riadne nespravodlivý," odvetila som po chvíli.

Zazrela som Luka, ako vynáša smeti. Uvidel ma a zakýval mi. Usmiala som sa a zamierila k nášmu paneláku. Odomkla som, vyviezli sme sa výťahom na piate poschodie a vošli do bytu. Brat bol už doma.

,,Kde ste boli?" spýtal sa, keď nás uvidel.

,,Trochu si zajazdiť," povedala Tini skôr, ako som stihla niečo povedať ja. Tak som len prikývla, keď na mňa Nath pozrel a šla do izby. Odložila som si penny na stenu k tým ostatným a rozhodla sa skontrolovať facebook. Prišlo mi pár žiadostí, medzi ktorými bola aj nejaká Clare Robbinsonová. Zo zvedavosti som kukla na jej profil a zistila som, že to je Davova frajerka. Žiadosť som jej potvrdila. Pozrela som ešte nové správy. Všetky boli od Davida.

8:47 Dave: Ahoj Melie, som v lietadle a smerujem do Londýna!
9:04 Dave: Keď budeš online, budem rád ak odpíšeš...
9:25 Dave: Okolo pol jedenástej by sme mali pristávať. Potom cinknem.

Usmiala som sa nad dotieravosťou svojho kamaráta a odpísala mu.

10:07 Ja: Dobre dobre xD potom cinkni, keď budete pristávať. Možno ťa pôjdem čakať na letisko.

Odpoveď mi prišla takmer ihneď.

Dave: No o 10:34 by sme mali byť na letisku. Tak ak chceš, tak sa stretneme naľavo od letiska. Bude tam menej ľudí. Ja keď budem na zemi, tak ti volám, aby si ma čakala.

Ja: Okej, budem sa tešiť. Aký budeš mať kufor?

Dave: Krikľavo-zelený a Clare bude mať červený

Ja: Fajn, vidíme sa na letisku

Dave: Oki, sme dohodnutí

Už som neodpísala, lebo viem, že by sme sa nedopísali. Bolo presne štvrť na jedenásť. Letisko nebolo až tak ďaleko, tak som zobrala long, povedala hrdličkám kam idem, nasadla naň a o 20 minút som bola na letisku. Akurát oznamovali, že lietadlo z Miami pristálo a cestujúci si môžu vyzdvihnúť batožinu. O chvíľu mi Dave napísal, že sa stretneme pred stánkom z občerstvením pred budovou. Zamierila som tam. Videla som, ako sa ku mne blížia osoby s kuframi vianočnej farby. Objala som môjho najlepšieho kamaráta a na jeho frajerku som sa usmiala. Cestou domov som Dava zasypávala otázkami, že ako je v Miami, aký bol let, a tak ďalej.

,,Všetko ti porozprávam, ale najprv by som sa rád dostal do bytu," povedal naoko nervózne a naštvane. Ale zachránil to úsmevom. Prikývla som a so sklopenou hlavou ich nasledovala k bytu. Zistila som, že si prenajali byt v našom paneláku, akurát o dve poschodia vyššie.

Pobrali sme sa každý k sebe domov. Nath a Tini doma neboli a nemali tu ani zvyčajne opreté penny o stenu, takže išli jazdiť.

O pár dní sa končili jesenné prázdniny, tak som sa šla učiť. Nemali sme toho veľa. Len matematiku a tam sme si mali zopakovať nejaké diabolské rovnice a angličtinu, kde sme si mali prečítať pár diel. Pff... Komu by sa to chcelo robiť? Mne rozhodne nie...

Učila som sa asi hodinku. Na telefóne som si našla správu, že o piatej pred mojím panelákom, ale číslo bolo neznáme. Pôjdem tam. Budem tam čakať, ale keď príde niekto koho nepoznám, poviem, že čakám na brata. Teraz je pol, takže mám ešte pol hoďku. Pripravím sa, prezlečiem, namaľujem a pôjdem.

Píp, prišla mi SMS. Zase z toho istého čísla. Vraj si mám zobrať skejt. Fajn, tak teraz fakt neviem, kto to môže byť. Ale aspoň je väčšia pravdepodobnosť, že ho poznám.

Stojím pred barákom. O chvíľu vidím, ako na mňa máva Dave a Luke. Počkať, Luke? Odkiaľ sa tí dvaja poznajú?

,,Ahojte," pozdravím sa.

,,Čau!" povedia naraz a zasmejú sa. Ja sa k ním pridám. Okoloidúci si museli pomyslieť, že sme nafetovaní, alebo ja neviem. Fakt sme sa tam smiali ako zmyslov zbavení.

,,Z akého mobilu mi kto písal?" spýtala som sa po chvíli, keď sme sa už trošku ukľudnili.

,,Z môjho. Mám nové číslo, lebo to staré mi prepadlo," ozval sa Dave.

,,Aha, fajn. Takže toto si môžem uložiť ako teba?"

,,Hej. Počkaj, ukáž. Spravím to," odvetil a zobral mi mobil. Niečo tam ťukal a po chvíli mi to podal. Nazval sa David - najkrajší muž na celom svete s najkrajšími očami a najsexy telom. Keď som si to dočítala, zasmiala som sa.

,,Ty si taký narcis!" skríkla som po ňom a buchla ho do hrude.

,,Nie, ja sa mám len príliš rád," odvetil s úškľabkom na perách.

Venovala som mu úsmev a vyrazili sme. Išli sme autom. Nechceli mi povedať kam a to ma štvalo. Neznášam prekvapenia v takejto podobe. No nemala som na výber. Trčať doma sa mi fakt nechcelo. Väčšinu cesty sme išli ticho. Rozhodla som sa spýtať otázku, ktorá ma žrala od vtedy, ako som ich zbadala. ,,Odkiaľ sa vy dvaja poznáte?"

,,Stretli sme sa na karate súťaži v Miami asi pred pol rokom. Vlastne pár týždňov potom, ako si musela odísť," odpovedal mi Dave.

,,Ty, teda vy chodíte na karate?!"

,,Hej. Keď budem mať raz riadnu frajerku, tak aby mi ju nejaký mafián neukradol," povedal zo smiechom Luke a Dave ho buchol. To gesto som celkom nepochopila.

,,A čo ťa tak zaskočilo, že chodím na karate?" spýtal sa Dave. Ak mám pravdu povedať, na neho by som povedala skôr, že on je typ, ktorý sa nikdy nedá na karate alebo niečo také, kde by sa mohol zraniť. A však opak je pravdou. Zase som zlyhala v odhadovaní ľudí. Davida poznám od škôlky. Som fakt zlá kamarátka.

,,Noo, mňa to neprekvapilo. Len som to nevedela."

,,Okej. Takže ti nebude vadiť, ak ťa niečo naučíme?" spýtal sa Luke s lišiackym úškrnom.

,,Ehm, no nebude," zakoktala som.

,,Fajn, tak o chvíľu sme na mieste," povedal Luke.

Prišli sme na nejaké cvičisko. Miestnosť bola pod zemou a bola obrovská. Boli tu rôzne zbrane a také tie nebezpečné veci. Nevedela som, načo som si mala brať skejt, ale no nevadí. Potom ma zaviedli do ďalšej miestnosti. To bol pre mňa ako raj. Bola tam asi tá najlepšia skejt-zóna, akú som kedy videla. A to som ich videla požehnane. Žiadna sa tejto nevyrovnala.

Boli sme tu dosť dlho. Ja som sa vyjazdila k smrti. Bola som totálne unavená. Bolo asi desať hodín večer. Zrazu mi pípla SMS od Tini. Mel, potrebujem pomoc.

Hneď som jej aj odpísala: Okej. Do hodiny som doma, vyspíš sa na to a zajtra mi to povieš. Dobre? odpísala Ok a ja som povedala chalanom, že potrebujem ísť domov.

Do hodiny sme boli doma. Rozlúčila som sa a utekala hore schodami. Som zvedavá, čo chce Tini.