Skateboard nás spojil

2

Do školy som išla na svojom starorúžovom pennyboarde. Neučili sme sa, veď bol prvý školský deň, tak som sa nemusela nikam ponáhľať. Cestu som si predĺžila okolo skateparku, šla som cez park a nakoniec som dorazila ku škole. Bola dosť veľká. Šedá, niekde ošarpaná, na iných miestach renovovaná. Tipujem, že ju cez leto nestihli dorobiť.

Pred školou bolo celkom dosť ľudí. Asi hodinu sme počúvali riaditeľove keci, potom sme išli do triedy. Učiteľka nás zoznámila. Aspoň nie si sama, ozval sa mi jeden z tých menej protivných hlasov v hlave. Dostali sme rozvrh a mohli sme ísť preč. Zobrala som si penny a ponáhľala sa domov. Fakt sa mi na školskom pozemku nechcelo ostať dlhšie, ako bolo treba. Som totiž človek, ktorý moc školu nemusí. Kto by aj?

Doma som si našla odkaz na zrkadle od brata, že šiel niečo vybaviť, a že ho večer nemám čakať. Super. Braček sa bude zabávať s nejakým dievčaťom a mňa nechá napospas nude. Však prečo nie? Jeho zmysel pre frajerky sa mi nepáči. Prečo? Zatiaľ mu žiaden vzťah nevydržal dlhšie ako tri mesiace.

Vonka bolo celkom pekne, tak som sa rozhodla prevetrať. Obula som si biele conversky, zobrala penny, kľúče, mobil, peňaženku a šla som. Vyšla som z bytu, zamkla, výťahom sa zniesla z piateho poschodia na prízemie, prebehla cez smradľavú chodbu a vyšla von. Bolo naozaj príjemne. Nasadla som na penny a vydala sa smerom do centra Londýna.

Premávala som sa sem a tam, až mi nakoniec vyhladlo. Rozhodla som sa pre niečo ľahké, tak som zamierila k stánku zo zmrzlinou. Kúpila som si citrón a čokoládu. So zmrzkou som sa vydala k parku.

Idem, idem a zrazu BUM! Narazila som do niekoho. Teda, ten niekto narazil do mňa.

,,Prepáč, nevidel som ťa," počula som, ako sa mi niekto ospravedlňuje. Konečne som naňho pozrela a hodila pohľad, ktorý si mohol vysvetliť ako Keď ťa nabudúce nájdem, neželaj si moju prítomnosť. ,,Fakt sorry," dodal.

,,Čo keby si chodil s otvorenými očami? Potom by si ma videl," odsekla som a stále s vražedným pohľadom som ho sledovala. Bola som tak naštvaná, lebo moje tyrkysové tričko bolo hnedo-biele. Mala som na tričku celú moju zmrzlinu.

,,J-ja ti kúpim nové..," zakoktal.

,,Netreba. Ale ak ti to nevadí, možeš mi ho oprať," prehodila som sarkasticky.

,,Mám to brať ako návrh, že ťa uvidím bez neho?" za toto som ho buchla do ramena a bez slova zamierila domov. Našťastie nešiel za mnou.

Prišla som domov a rozhodla sa prichystať do školy. Nemali sme zajtra nijaké ťažké hodiny, a keďže bol druhý deň, nemali sme sa ani čo učiť. Zapla som si wifi a hneď mi prišla správa od kamaráta z Miami.

Dave: Čau hviezda, ako prvý deň v škole?

Ja: V pohode, čo ty?

Dave: Vieš čo, ani sa nepýtaj...

Ja: Nejdem sa pýtať.

Dave: Dík. Ty si fakt asi jediný človek, ktorý vie, ako odpovedať.

Ja: Mám to brať ironicky?

Dave: Nie. Toto myslím naozaj.

Ja: No dobre...

Počula som, ako buchli dvere. Asi prišiel brat.

Dave: A ako sa má Nathan?

Ja: Asi v poho. Má frajerku a práve prišiel.

Dave: Jááj tak ho pozdrav. Ja už musím ísť, pa <3

Ja: Okej pozdravím. Pa.

,,Segra?" zakričal Nathan.

,,Som v izbe!" odvetila som ešte hlasnejšie ako on.

,,Poď sem!"

,,Načo?"

,,Keby si sa ráčila zdvihnúť si ten tučný zadok, tak by si uvidela."

,,Ako vieš, že je tučný?"

,,Och," vzdychol si. Určite si pomyslel, že akú sprostú má sestru. A že je sprostý aj on, keď ju nechá bývať u seba, pomyslela som si a šla za ním.

,,Čo si chcel?"

,,Nezabi ma," pomaly odvetil a ukázal to, čo schovával za svojím chrbtom.

,,Nathaniel Sebastián Doyle! Dávam ti 5 sekúnd, aby si zdrhol!" nazúrená som po ňom ziapala. Tá vec za jeho chrbtom, bol môj modrý pennyboard rozpolený na polovicu (áno, mám viac pennyboardov). ,,Nath, ja z teba vymlátim dušu! Kúpiš mi nový!" naháňala som ho po celom byte, až sme sa dostali na ulicu. Bežala som za ním do parku a tresk. Zase som narazila. Ale teraz som nespadla. Zdvihla som pohľad a uvidela krásne zelené oči. Patrili tomu chalanovi, ktorý ma zašpinil zmrzlinou.

,,Sorry," rýchlo som povedala a hľadala Nathana pohľadom. Keď som ho zbadala, ako sa škerí na druhom konci parku, už som sa chcela rozbehnúť, ale zachytila ma niečia ruka.

,,Ešte sme sa nezoznámili," povedal.

,,A ani sa nezoznámime."

,,Prečo nie?"

,,Lebo," odpovedala som mrazivým hlasom a stále sledovala brata.

,,Lebo nie je odpoveď," uvolnil stisk na mojej ruke.

,,Fajn, som Melanie."

,,Ja som Luke."

,,Okej, spokojný? Ak dovolíš, musím zabiť svojho brata."

,,Prečo?"

,,Zlomil mi pennyboard na polovicu!"

,,Aha. Pekne. Pomôžem ti?"

,,Nie. Idem, čau."

,,Ahoj."

Doma som skočila na Natha a zvalili sme sa na gauč. Bila som ho. Však koho by nenasralo, keby vám prišiel brat so zlomeným pennyboardom? Určite 99% ľudí, ktorým by sa to stalo, by ho zabilo na mieste. To 1% by nemohlo zo zdravotných dôvodov.

•••••

Je jedna hodina v noci a stále musím myslieť na Luka. Na tie jeho zelené oči a gaštanové vlasy. Melanie Doylová! Nerozplývaj sa nad chalanom, ktorého ani nepoznáš! pokarhala som sa v duchu.

Dlho mi nešlo zaspať, ale nakoniec som sa podriadila únave.