Skateboard nás spojil

21

,,Tak, čo si pamätáš z pred troch či koľkatich rokov?" spýtal sa Bryan.

,,Len základný postoj, a že kopať máš vždy z boku," odvetila som.

,,Nemáš tak celkom pravdu, ale k tomu sa ešte dostaneme. Inak, mali sme sa ešte niečo na zajtra učiť okrem toho, čo si mi dala?"

,,Asi nie. Ekonomiku, chémiu a dejepis."

,,Ok. Dobre, venujme sa karate. Ukáž mi základný postoj," priateľsky mi prikázal a ja som postoj zaujala.

,,Fajn, toto si pamätáš. Pamätáš si tie výkopy?"

,,No viem, že tam bolo niečo s bokom alebo tak."

,,Nie je tak. Ten kopanec robíš akoby z boku. Nie, že prejdeš okolo neho a kopneš ho do boku, ale ty sa natočíš celým telom a nohu vykopneš z boku. Chápeš? Neviem, ako inak to vysvetliť."

,,Jop, mám to," povedala som a ukázala ten kop, čo myslel.

,,Výborne!" zatlieskal rukami ako malý chlapec, ktorý je šťastný, lebo práve dostal autíčko. Uchechtla som sa na ňom a 'boxovala' (fakt som sa snažila, aby to tak vyzeralo) do boxovacieho vreca.

,,Však to vrece spadne a zabije ťa."

,,Ha-ha, poštím sa od smiechu," myslím, že viac irónie sa do tej vety nezmestilo.

,,Radšej sa nesmej, záchod je až na druhej strane poschodia."

,,Vtipný si."

,,Okej brzdi ty kráľovná klubu sarkazmu, inak už budem pre teba len nezmyselnou metaforou."

,,Bryan, absolútne nerozumiem tej vete."

,,Tak ti dám čas rozmýšľať, kým budeš búchať do vreca. Ja si budem zatiaľ robiť svoje."

,,Ehm, akože sa budeš uspokojivať, kým sa budem snažiť z toho vybiť dušu?"

,,Nie, budem telefonovať," už držal telefón v ruke a vytáčal nejaké číslo. Otočila som sa mu chrbtom a boxovala a kopala do boxovacieho vreca. Po chvíli som sa rozhodla ísť si pre slúchadla, keďže mi Bryan jasne zakázal niečo hlasno púšťať. Netelefonuje už nejako dlho? Nie, je to vraj dôležitý rozhovor s nejakým dôležitým človekom. A to má akú logiku? Žiadnu. A čo ak má frajerku? Tak nech má. Neviem, prečo by ma to malo zaujímať. Lebo sa ti páči. Pf, mýliš sa. Melanie, ja som ty. Viem, čo cítiš. Tak teraz sa mýliš. Takže miluješ Lukasa? Nie! Nikoho. To vieš komu hovor. Svojmu podvedomiu, Iz.

,,Počuj Mel, ja teraz budem musieť na chvíľu odísť. Ideš so mnou, alebo ma tu počkáš?" vytrhol ma z myšlienok Bryanov hlas.

,,Neviem. Šla by som s tebou, ale nechcem zavadzať."

,,Ty? Nikdy," venoval mi úsmev, ktorý som mu opätovala.

,,Tak dobre."

,,Idem si dať sprchu. Zbalíš to tu prosím ťa?"

,,Jasné." Stále mi tvrdíš, že ho nemáš rada? Mám ho rada, nemilujem. Pozri, aké má super telo. Uhm, super. Dievča, páčiš sa mu. Uhm, iste. To si posúdila z čoho? Z jeho pohľadu, z toho ako sa k tebe správa a z toho, ako sa na teba usmieva. Úsmev nepatrí náhodou k pohľadu? Nie. Pohľad sú oči. Úsmev sú pery. Och dobre. Mala by si sa ísť aj ty osprchovať. Potom. Určite sa zastavíme u mňa, aby som sa šla prezliecť a vtedy si dám sprchu.

,,Môžeme ísť?" spýtal sa ma Bryan, keď sme už sedeli v jeho mustangu.

,,Zastavíme sa ešte u mňa?"