Skateboard nás spojil

34

,,Ehm, ja nemôžem," odtiahla som sa od neho. ,,Ešte je priskoro po všetkom, čo sa mi stalo, mať priateľa."

,,Ou, jasné, rozumiem. Ja som len nemohol odolať."

,,Chápem, že ako chlapec máš svoje potreby, ale aspoň pri mne sa kroť. Dobre? Stačili mi dvaja tupci v živote. Luke mal niečo do seba, ale zradil ma. Chcel zabiť Stef. Potom Bryan chcel zabiť moju rodinu a aj mňa. Vlastne Bryan aj zabil moju rodinu. Ostal mi už len Eric. Teda vlastne, keď tak rozmýšľam, Lukas bol lepší než Bryan..," rozrozprávala som sa.

,,P-počkaj. Lukas?"

,,Lukas Hood."

,,To nie je možné. On je nažive?"

,,A prečo by nemal?"

,,Veď, bol súčasťou rôznych mafií. Je nemožné, aby ešte žil," premýšľal nahlas.

,,Odkiaľ ho poznáš?" spýtala som sa ho

,,Celým menom som Cristián Stephen Hood."

,,Ty si Lukov brat!" hlesla som. ,,Nikdy nespomínal, že má brata."

,,Nevlastného brata. Boli sme od seba. Preto aj to meno Cristián. Býval som v Európe, kým bol Luke v Londýne. A ešte toto, Eric je môj nevlastný brat."

,,Ale ako?"

,,Katarína je naša matka. Moja a Ericova."

,,Čo sa tu ešte nedozviem..," zamrmlala som. ,,Ale počkať, keďže Lukov otec s tvojou mamou a tá s Ericovým otcom, ktorý je aj môj otec, neznamená to, že sme vzdialení súrodenci? Oh do pekla! Ja som spala so svojím vzdialeným súrodencom!"

,,No nepovedal by som súrodenci... Skôr len veľmi, veľmi vzdialená rodina. A keďže k Lukasovi ešte stále čosi cítiš, hoci to dávaš do úzadia tvojej mysle, tak to nie je nič zlé. Vy dvaja ste vlastne akoby cudzí."

,,Takže je to v poriadku..."

,,Áno."

,,Fú," potichu som si vydýchla. Cris mal pravdu, k Lukovi stále niečo cítim.

,,Mám pravdu..."

,,Áno," prikývla som.

,,To nebola otázka."

,,Ja viem," zasmiala som sa. ,,No viem aj, že ty by si zareagoval rovnako."

,,Teraz máš pravdu ty."

,,Pravda," povedala som a zasmiali sme sa.

,,Nejdeme už dnu?" spýtal sa. Práve som si uvedomila ten chládok a striaslo ma.

,,Nie, ja ešte ostanem."

,,Tak ti aspoň donesiem deku. Vidím, ako ťa striaslo."

,,To vážne nebude treba." Ale áno, bude to treba. Nie. Áno. Nie. Áno! Nie! Izabell, dosť.

,,Melanie," podišiel ku mne a rukou mi prešiel po chladnom líci, ,,vieš, že ti vidím do hlavy. Tvoje hádky s podvedomím ma nebavia," trochu sa uchechtol a objal ma.

,,Cris?"

,,Hm?"

,,Doniesol by si mi deku, prosím?"

,,Akurát som na to myslel," odvetil mi. Pozerala som, ako ho pohlcujú steny domu. Zodvihla som hlavu a zapozerala sa na hviezdy. Teraz ich bolo vidno už skoro. Ak nebolo zamračené, tak už okolo šiestej nimi bolo posiate celé nebo. Zrazu som pocítila zozadu teplo a následne som mala deku prehodenú cez plecia.