Skateboard nás spojil

24

,,Aha, takže, kedy končíš?" spýtala som sa Bryana. Akurát mu skončila tretia hodina.

,,O tretej. Zájdeme potom niekde?"

,,Nepôjdeme si zajazdiť?" navrhla som.

,,Teším sa. Musím končiť. Pa," povedal a zložil.

Sadla som si na gauč s úmyslom pustiť si telku. Ale kde je ovládač? Začala som ho hľadať. Pozrela som pod vankúše, pod nábytok, do skrinky, dokonca aj do kuchyne. Proste, celé prvé poschodie som prezrela a on nikde. ,,Kde do pekla je?!" zakliala som a naštvane sa vybrala hľadať na druhé poschodie. Cestou po schodoch som začula chichúňanie. Hovorím, ak tu ten parchant je, tak to neprežije! ,,Kde si ty zmrd?!" zakričala som. Ostala som načúvať, či niečo nezačujem, ale márne. Potom zase chichotanie. ,,Počúvaj ma, kundiprd, ty neprežiješ, keď ťa nájdem!"

,,Tak to aby som sa skryl lepšie!" začula som.

,,Eriiiiic! Ty si volaj pohrebnú službu, nech ti pripravia hrob!"

,,Dobre, princezná, už im volám!" išla som pomaly za hlasom. Išiel z tretieho poschodia. Potichu som dostupovala na schody, aby nepočul moje kroky a nevedel, kde sa práve nachádzam.

,,Došli ti slová, miláčik?" išlo to z mojej izby.

,,Nie, zlatko, ja ťa len hľadám!" otočila som sa chrbtom k mojej izbe, aby to znelo akoby z dola, alebo aspoň z ďaleka.

,,Ale mňa v živote nenájdeš!" vedela som si predstaviť, ako sa uškŕňa. A už som aj zistila, kde je. V kúpeľni je jedna skrýša. Áno, idem tam! Otvorím potichu dvere do mojej izby - ešteže nevŕzgajú.

,,Zlatíčko, vzdávaš sa?" on asi netuší, že som pár metrov od neho. Ale, čo keby som ho tam zamkla? Vojdem potichu do kúpeľne a potichu prejdem ku skrýši. Potichu otočím kľúčikom.

,,Hej?! Ty! Ty si ma tu zamkla?!" áno ja, chlapče, všímavý si. Ešte idem vypnúť elektrinu. Za tých pár dní som zistila, čoho sa najviac bojí. Je to tma a čudné zvuky v tme. A uzavreté priestory.

,,Som rada, že si všímavý," povedala som a už som v kúpeľni v skrinke štelovala osvetlenie. Nechala som zapnutú elektrinu všade, okrem tej miestnosti a kúpeľne.

,,Zasvieť!" skríkol. To som už ja zapínala repráčik a cez bluetooth sa naň pripájala, aby som pustila potrebné zvuky. Pomsta bude sladká, pomyslela som si. Zapla som vŕzganie dverí. Až sem som počula, ako sa mu zrýchlil dych a rozbúchalo srdce. ,,Prečo mi to robíš?"

,,Akože môžem za to, že vyhodilo ističe."

,,Hej môžeš! A môžeš aj za tie zvuky!" kričal ako baba. Snažila som sa nesmiať a ostať vážna, no stálo ma to veľa úsilia.

,,Aké zvuky?" prehovorila som vážne a vystrašene.

,,Melánia, si fakt super herečka!"

,,Ja nie som žiadna herečka, vôbec netuším, o čom to hovoríš?" bránila som sa.

,,Ak si zo mňa strieľaš, si mŕtva! A odomkni ma!"

,,Ale," snažila som sa akože otvoriť dvere, no nedalo sa to, ,,nejde to! Zasekli sa!"

,,Zabijem ťa!"

,,Prišiel otec, ten to možno spraví, čau zatiaľ!" zakričala som mu a vrátila sa na prízemie.

,,Ahóój oci!" ironicky som ho pozdravila.

,,Viac irónie si tam dať nemohla?"

,,Možno," uškrnula som sa. Spomenula som si, že musím prepnúť znenie tých strašidelných zvukov. Zapla som telefón a vybrala tlmené kroky.