Skateboard nás spojil

20

,,Ok, dobre, hej som doma a v poriadku. Áno, dobre. Och... Fajn. Keď budem niečo potrebovať zavolám. Č-čo? Prepáč strácaš sa mi,-" Tak to bol najdivnejší telefonát, akému som bola kedy svedkom, áno súhlasím Izabella Podvedomá. Konečne som dotelefonovala s Bryanom.

Kráčam dole po schodoch s úmyslom niečo si zajesť a pustiť telku. Otvorím chladničku a vidím... nič. Prázdna chladnička. Aj misa s ovocím je prázdna. Píšem otcovi sms o stave jedla. Odpíše, že cestou z práce sa zastaví v obchode, a že príde okolo tretej. Teraz je jedna hodina. Večer mám ísť k Bryanovi, dohodli sme sa, že ma bude zase učiť karate.

Sklamaná a hladná si sadám na pohovku a zapínam telku. Prepínam programy. Nič, nič, nuda, to čo je? Nič. Fakt? Pozriem do nahrávok a ostanem milo prekvapená. Otec tu má nahratý kickbox. To ma zaujíma. Stlačím play, pretočím reklamy a zapozerám sa. O kickboxe som počula, no nevedela som rozdiel medzi tým a boxom. Potom mi to doplo. Kričí to rovno z názvu. Kickbox, že môžeš používať aj nohy, box, že používaš len päste. Potom jeden čas som pozerala nejaké zápasy, dokonca som na dvoch bola. To máš po otcovi. Pravda, Bell.

Prvý zápas idú ženy. Páni, jedna má len 18, druhá 41 rokov. Trochu rozdiel. Mladé dievča z Francúzska proti Švédke stredného veku. Váhami sú vyrovnané - 61 kg. Vlastne toto je kategória do 61 kilogramov. ,,Prvé kolo!" ohlási rozhodca a zápas sa začína. Francúzke to celkom ide, čo o tej druhej povedať nemôžem. Síce ešte nepadla, často je ubíjaná v rohu alebo proste len pri okraji ringu. V druhom kole je to ako-tak vyrovnané a v treťom 18-ročná ide k zemi. Švédka do nej kope a boxuje akoby bola umelý panák. Francúzka už nevládze a znova padá k zemi. Zápas vyhráva 41-ročná Švédka.

Pán Bill, myslím, že máte parťáka na pozeranie kickboxu.

Moderátor tejto časti sa zase rozkecal o ďalších súperoch. Obaja sú čierni, nabuchaní a dosť vysokí. Jeden má až 185 cm. Ten druhý je o pár centimetrov nižší.

,,Cŕŕn!" strhla som sa. Pri dverách sa ozval zvonček a rozozvučal celý dom. Vstala som a podišla k dverám.

,,Áno?" v dverách stál neznámy, celkom pekný chalan. Mohol mať toľko rokov, čo ja, možno o niečo viac.

,,A-ahoj. Ty si...?"

,,Melanie, dcéra Billa Doyla," povedala som. Započula som, ako sa z obývačky ku mne nesú zvuky zápasu. No ták, to si pretočíš.

,,Billova čo?!" prekvapene na mňa zízal. Ale prečo?

,,Dcéra. Nejaký problém?" nadvihla som jedno obočie a oprela sa o zárubňu.

,,Ja som Eric, Billov syn," prehovoril. Ostala som ako obarená. Práve som sa dozvedela, že mám ďalšieho brata.

Obaja sme na seba hľadeli a robili si mienku o tom druhom. On, Eric, je dosť vysoký chalan s hnedými vlasmi vyčesanými dohora a končeky má nafarbené na blond (alebo skôr len vyblednuté od slnka). Má na sebe čiernu koženku a tmavomodré džínsy. Obuté má obyčajné čierne topánky. Vlastne, jeho výzor sa skladá z úplne obyčajných kúskov, ale zato vyzerá perfektne.

,,Ehm," odkašľala som si, ,,potrebuješ niečo?" bolo vidieť, že sa strhol, keď som prehovorila a nijak sa to nesnažil skrývať.

,,Je otec doma?"

,,Nie, ale asi o pol hodinu by mal byť."

,,Aha. Nebude ti vadiť, ak tu na neho počkám?"

,,Pravdaže, v poriadku," posunula som sa na bok, aby mohol prejsť.

,,Máš rada športy?" spýtal sa. Trochu divná otázka na to, že sa poznáme sotva päť minút. Potom som si spomenula, že mám zapnutú telku a tam sa hrá posledný zápas kickboxu.