Všetko niečo stojí . . .

Piata kapitola

Pozerali sme si priamo do očí a mne sa začali hrnúť do očí slzy. Keby mi vtedy neklamal, ale povedal by mi pravdu tak by som to lepšie zvládla ako tento okamih. No nebudem predsa pre ním plakať! Zahnala som slzy a urobila som jednu vec, ktorú Lucas určite nečakal. Strelila som mu facku. Bola dosť silná, lebo mňa začala strašne štípať ruka. No nevšímala som to. Lucas sa chytil za červené líce. Bol tam dobre vidieť môj odtlačok ruky. Lucas sa na mňa pozeral s ospravedlňujúcim pohľadom a dal dopredu ruku.

Chcel mňa chytiť, ale ja som na neho nepríjemne zavrčala ,,Neopováž sa ma chytiť! Rozumieš! Už nikdy...''

V tom sa mi zlomil hlas a z oka mi vyhŕkla neposlušná slzy.

Hneď som ju rukou zotrela a mienila som pokračovať, no predbehol ma Lucas ,,Hailey, prosím nekrič. Viem, že sa na mňa hneváš, ale ja ti to vysvetlím. Poď pôjdeme domov a ja ti odpoviem na všetky otázky.''

Než som sa spamätala, tak som s ním už stála pred barom. A keďže som bola zase medzi živými, tak som už bola odhodlaná, že to čo som začala dokončím. Striasla som jeho ruku, ktorou ma držal za ruku a o pár krokov som ho predbehla.

Postavila som sa pred neho a pozrela som sa mu do očí a začala som ,,Bráško ja sa na teba nehnevám. Ja som nasratá a už nikdy ťa nechcem vidieť. Keby si mi to povedal sám tak by som to nejako pre dýchala, ale že som to musela zistiť sama tak to ma neskutočne vytočilo!''

Prekvapilo ma, že s akým kľudným hlasom som to povedala. No to čo spravil Lucas ma šokovalo. Prišiel ku mne a objal ma. Bolo to objatie, ktorým ma vždy utíšil.

**Flash back**

(Pred trinástimi rokmi)

,,Lucas drž ma''

,,Neboj sa Ley, ja ťa budem vždy držať a vždy budem tu pre teba''

No ja som sa otočila a zistila som, že môj veľký bráška ma nedrží. Spanikárila som a nastalo veľké a hlasité ''BUM''. Ocitla som sa na zemi a začala som plakať. Bicykel ležal neďaleko mňa a ja som sa pozrela na svoje kolená. Keď som ich zbadala celé špinavé a zakrvavené začala som plakať ešte viac.

Lucas rýchlo prebehol ku mne a zobral ma do pevného objatia a zašepkal mi do ucha ,,Neplač. Prosím neplač sestrička. To sa zahojí.''

A ja som sa po jeho slovách upokojila. Odtiahla som sa od neho a on mi utrel slzy z mojich líc.

Šibalsky som sa na neho usmiala a povedala ,,Poď mi pomôcť. Sama na ten bicykel nenasadnem.''

A vyplazila som mu jazyk. To štípanie a pálenie na lakťoch a kolenách som si nevšímala.

Neveriacky sa na mňa pozrel a povedal ,,Dobre, tak poď.''

A už sme spolu kráčali ku bicyklu, ktorý stále po mojom páde ležal na to istom mieste.

**Koniec flash back**

Pri tejto spomienke som sa usmiala, pretože vtedy mal Lucas iba osem rokov a ja tri.

Odtiahla som sa od neho a pošepkala som mu do ucha ,,Poď ideme domov a na všetky moje otázky mi odpovieš.''

Už otváral ústa na námietky, ale ja som ho stihla zastaviť

,,Sám si mi hovoril, že mi na všetko odpovieš, tak nechcem počuť žiadne námietky! Rozumieš?''

Prikývol hlavou na znak súhlasu. Víťazne som sa usmiala a v tichosti sme kráčali domov.

**Doma**

Sadla som si v obývačke. Uvelebila som sa na gauči. Lucas išiel do kuchyne sprav horúcu čokoládu. Budeme ju potrebovať čaká nás dlhá noc. Lucas vkročil do obývačky s dvomi šálkami horúcej čokolády a položil ich na stôl. Postavila som sa z gauča. Zobrala som si ju šálku s horúcim nápojom do ruky a sadla som si do tureckého sedu (na gauči samozrejme :) ). Lucas si sadol hneď vedľa mňa. Keďže som videla, že sám od seba nezačne tak som sa začala pýtať ja.

,,Ako si sa tam dostal?''

Máme tu pre vás ďalšiu časť :) Chceme sa ospravedlniť, že časti nevychádzajú často, ale nebývame spolu tak často a ešte k tomu všetkému je škola :( Vote a komenty nás vždy potešia :3 Ľúbime Vás :*

TullyandMully<3