Všetko niečo stojí . . .

Osemnásta kapitola

***Minulá časť*** 

,,Som Ema. Maxová sestra."

Kurva ona je jeho sestra a ja som bola zbytočne vytočená. Som krava.

,,Ehmmm.......Ja som Hailey, ale hovoria mi Ley."

,,A ešte som jeho kamoša sestra. Lucasa."

Snažila sa na mňa usmiať a stále držala ruku na privítanie. Ja som ju miesto toho objala. Objatie mi opätovala. Toto sa mi teraz hodilo. Ema si zobrala druhú stoličku a dala ju z opačnej strany postele. Chytila Maxa za ruku, tak ako ja ju.

,,Odkiaľ sa s Maxom poznáš? A nehovor mi, že sa nepoznáte! To by si tu nesedela celá uplakaná a nevymyslela by si si, že si jeho snúbenica."

Bože ona o tom vie. Dúfam, že to nikomu nepovedala.

,,No....My dvaja sme sa stretli v bare a ja som.... No, neviem ako to povedať."

Chabo som sa usmiala.

,,Zaľúbila si sa. Vieš ani sa nečudujem. Bráška je kus....Moment vy ste sa stretli v bare?"

,,Asi máš pravdu. Áno. Prečo?"

,,Hovoril mi o jednom dievčati. Stále ťa nemohol dostať z hlavy."

On o mne hovoril a ja som sa asi zaľúbila ešte viac. Teraz som musela byť červená ako paprika.

***Koniec minulej časti*** 

 /Pohľad Ley/

Ešte chvíľu som sa rozprávala s Emou o Maxovi. Rozprávala mi o jeho detstve, no potom prišiel doktor a oznámil nám, že už musíme ísť. Poslednýkrát som sa pozrela na Maxa a opustila som miestnosť. Na chodbe som sa s Emou rozlúčila ,ona tam musela ešte ostať kvôli nejakým papierom ohľadom Maxa. Keď som bola už na schodoch tak na mňa Ema zakričala: 

,,Ley počkaj!" a utekala za mnou.

,,Mohli by sme si niekedy niekam vyraziť čo povieš?" povedala a pousmiala sa.

,,To je fajn nápad." povedala som a tiež sa pousmiala.

,,Dobre tak tu máš moje číslo." povedala a podala mi papierik s jej číslom.

Poďakovala som a objala som ju. Objatie mi opätovala. Vyšla som z nemocnice a nasadla do auta. Naštartovala som a išla domov. Keď som prišla tak všade bola tma. Potichu som otvorila dvere a vstúpila dnu. Vyzula som sa a rýchlim krokom si to namierila do izby. Vošla som do izby a hneď som si išla ľahnúť. Vôbec som nemohla spať. Stále som myslela na Maxa. V tom akoby sa vo mne niečo prebudilo a začala som plakať. Takto to išlo aspoň hodinu v kuse no potom som vyčerpaním zaspala.

/Pohľad Maxa/

Ani neviem kde som sa ocitol. Zrazu som tam uvidel človeka. Keď som sa lepšie pozrel uvidel som tomu človeku do tváre. Spoznal som ho hneď. Bol to môj otec, ktorý zomrel keď som mal päť rokov. Pozeral som sa na neho ako na zjavenie.

,,Som mŕtvy alebo je to len dosť šialený sen?"

Opýtal som sa moju otázku nahlas. Prekvapilo ma keď môj otec prišiel ku mne a položil mi ruku na rameno.

,,Max....Nie si ani živý a ani mŕtvy. Teraz si niečo medzi. Tu sa rozhodne či to zvládneš, alebo nie."

Čože?! Ja to musím zvládnuť.

,,Max. Momentálne si stabilizovaný, ale si v kóme, chlapče. Stále si medzi, ale viacej si na strane živých. Budeš ich počuť, ale ty nič nespravíš, pokiaľ sa tvoja duša nerozhodne, kam chce ísť."