Všetko niečo stojí . . .

Dvadsiata prvá kapitola

***Minulá časť***

,,Takže kávu?" Opýta sa a milo sa na mňa usmeje.

,,Áno. Ďakujem." Odpoviem a úsmev je opätujem.

Za chvíľu pricupká s dvomi hrnčekmi kávy. Sadne si oproti sme a začneme sa rozprávať asi o všeličom. Rozpráva mi o jej zážitkoch s Maxom z detstva. Stále sme sa smiali.

Ukázala mi aj pár fotiek. No najlepšia fotka bola asi tá na ktorej bola s Maxom ako padajú do jazera. Tie ich pohľady. No nemôžem z toho. Takto sme sa zabávali asi 4 hodiny.

***Koniec minulej časti***

Bola som rada, že sme zabudli aspoň na chvíľu na Maxa.

,,Ema ideš ešte do nemocnice?"

,,Nie. Musím ísť ešte niečo vybaviť."

Smutne sa na mňa usmiala.

,,Dobre, tak ja pôjdem. Ahoj"

,,Ahoj Ley a dúfam, že si to ešte niekedy zopakujeme."

,,Jasné."

Zamávali sme si a každá sa vybrala ku svojmu autu. Cestou do nemocnice mi volal Lucas.

ROZHOVOR

,,Ley, prepáč. Ja neviem čo to do mňa vošlo. Mrzí ma to."

,,Ja viem a malo to asi 21 centimetrov a išlo to zo zadu však?"

Začala som sa smiať a keď to konečne došlo aj Lucasovi, tak sa začal ujebávať.

,,Bože Ley ty si tela!"

,,Aj to musí byť v rodine."

,,Inak Ley dnes prídem domov asi až nadránom."

Povzdychla som si a povedala ,,Dobre, aj tak ja idem do nemocnice."

,,Fajn ja už musím ísť."

,,Dobre...Ahoj Lucas a dávaj si pozor."

Zrušila som hovor a vstúpila som do nemocnice. Kráčala som chodbou a ako ma zbadal Daniel, začal sa usmievať. Vybral sa ku mne.

,,Ahoj Ley."

,,Ahoj Daniel... Ako je na tom Max?"

Danielovi zmizol úsmev z tváre. Čakala som, že mi povie niečo negatívne.

,,Max je mimo ohrozenia života."

,,Dobre a chcela by som sa opýtať, či by som tu nemohla zostať spať."

,,Nie, nemôžeš ."

,,Prosím David. Spravím čokoľvek."

,,Čokoľvek?"

Iba som prikývla hlavou na znak súhlasu. Čakala som, že čo z neho vypadne.

,,Chcem, aby si...........išla som mnou na kávu."

 Čakala som,že povie niečo iné ale toto mňa prekvapilo.

,,Dobre. Kedy a kde?"

,,Čo tak.....dnes o.... siedmej v bufete tu dolu?"

,,Fajn. Teším sa."

Pousmial sa a odišiel. Začala som skákať na mieste ako malé dieťa, že tu môžem zostať. Vybrala som sa do Maxovej izby. Už som bola pred dverami keď som za počula vzlyky a náreky starej ženy? Potichu som otvorila dvere a pohľad mi padol na starú dámu sediacu pri Maxovi.

Všimla si, že niekto vstúpil do miestnosti a svoj pohľad otočila na mňa.

,,Prepáčte, nechcela som rušiť."