Prológ (aspoň si myslím, že sa to tak volá :D)
,,Max! Ja neznášam prekvapenia a ty o tom dobre vieš."
Zamračila som sa, ale nepomohlo to. Stále som mala uviazanú šatku okolo hlavy.
,,Viem, ale budeš to musieť vydržať."
Prisahám, že aj keď ho nemôžem...
,,Týždeň? Neprichádza do úvahy. Kľudne podpíšem rizikové, ale ja chcem byť už zajtra doma."
Toto nemôže myslieť vážne.
,,Max...Žiadne také. Ja nechcem, aby sa ti niečo stalo. Ten týždeň tu budeš aj kebyže ťa tu mám držať násilím."
Povedala som úplne vážne a škaredo som sa pozrela na Maxa. Max ma pohladil po líci.
,,Neboj nič sa mi nestane a David dalo by sa to zariadiť?"
Usmial sa na mňa a spýtavo sa pozrel na Davida.
,,Dalo by sa to zariadiť, aby si išiel zajtra po vyšetreniach domov, ale musia byť v poriadku a večer by si mohol ísť už domov."
,,Ďakujem David."
,,Tak ja nebudem rušiť a už idem."
Mrkol na nás a usmial sa .
,,Ahoj."
Povedali sme s Maxom naraz.
***Koniec minulej časti***
Podišla som ku dverám a zavrela som ich. Max ležal na mojej posteli a hľadel na mňa ako mačka na myš. Musela som sa pousmiať a ladným krokom som sa k nemu vydala. Chcela som si sadnúť na okraj postele ale Max sa začal smiať.
Oops! This image does not follow our content guidelines. To continue publishing, please remove it or upload a different image.
(Hore je Max :3)
,,Čo ti je smiešne?"
,,Ty. Veď ja nehryziem. Tak si ľahni vedľa mňa."
Maxa som poslúchla a poslušne ako psík som si ľahla k nemu.
,,Dúfam,že nás teraz nikto nevyruší."
Pozrela som na Maxa a videla som,že to myslí vážne.
,,Inak ho povesím za gule do prievanu."
Povedala som na oko vážne, ale Max sa začal ujebávať. Po chvíli som sa začala smiať aj ja.
,,Dobre. Už stačilo. Teraz to myslím vážne. Mali by sme sa porozprávať."
Max sa na mňa pozeral ako vyplašené malé šteniatko. Usmiala som sa.
,,Dúfam, že si si nenarobil do gatí."
Jemne som ho ďobla do rebier. Max sa uchechtol, ale zavládlo ticho.
,,A ako to bude s nami?"
Vôbec som si neuvedomila, že som to povedala nahlas. So strachom v očiach som sa pozrela na Maxa a ten sa mi pozeral priamo do očí.
,,Však kamaráti s výhodami nie?"
Škaredo som sa na neho pozrela, ale Max sa iba jebnuto usmieval. V mojej hlave sa zrodil diabolsky nápad. Zobrala som vankúš a zákerne som sa usmiala.
