Spring Grass

2.Kapitola

Theo

„Veď už idem," zakričal som tomu, ani neviem komu, čo dosť nedočkavo vyklepkával na dvere. Lebo akože mám na toto čas? Musím toho ešte toľko stihnúť a za chvíľu mi určite bude Bernadet volať, že už skončila u kaderníčky. Akože som vrcholne zvedavý, čo sa jej objaví na hlave tentoraz. Aj keď neviem, či od modrej a sivej dokáže nájsť ešte niečo o moc bláznivejšie. 

A čo som chystal? Písali, že dnes v noci by malo padať dosť veľa hviezd, tak som nám vymyslel akýsi program. Najprv večera, vo forme pikniku a potom by sme zostali vonku, až kým by sme nejaké tie hviezdy naozaj nevideli. Zajtra je predsa sobota, čiže sa netreba so stávaním ponáhľať. Môžeme si pokojne spať aj do obeda a nikomu to prekážať nebude. Teda aspoň dúfam.

„Bože, tebe to ale trvá." už len keď som začul ten hlas, som sa doslova bál otvoriť. Akože nešlo doslova o strach ako taký, ale skôr...bol som v šoku. Pred troma rokmi som si myslel, že ho vidím naposledy. Všetci traja sa vtedy spakovali jedna radosť, akoby som tu ja ani nezostal.

„Ty čo tu akože robíš?" v momente, ako som otvoril a uvidel ho postávať za dverami, sa mi chcelo neskutočne smiať. Naozaj to bol on. Hádam ten najväčší blázon, akého som kedy za svoj život poznal.

„Išiel som okolo, tak som ťa sem zaskočil skontrolovať. Ale riadne si vyrástol," povedal s úsmevom, na čo som sa dočkal aj toho, čo nenávidím asi najviac. Keď mi niekto len tak rozstrapatí vlasy. Akože fajn, je rád, že ma vidí, ale zas to nemusíme preháňať. Ja mám ešte dosť práce. Bude trvať nejakú tú chvíľu, kým rozložím celú tú cestičku zo sviečok, čo som naplánoval.

„Tak tri roky, sú tri roky Greg."

„To máš asi pravdu. Môžem ísť aj ďalej?" síce som chvíľu vyzeral, že premýšľam, ale nakoniec som mu ustúpil z cesty a pustil ho dnu. Možno by však nebolo od veci vám povedať, kto Greg je. No...ešte za čias, keď bolo všetko v poriadku, mal otec, akoby takú svoju partiu. On, Greg, Oscar a Diego. Nevravím, že nemal okolo seba aj iných ľudí, ale oni štyria boli takí nerozluční. Po tej nehode, keď sa však všetko rozpadlo a otcov majetok sa rozdelil, oni traja odišli do sveta a odvtedy som ich vlastne ani nevidel. Každý dostal nejakú čiastku peňazí, aj keď najviac ich ostalo samozrejme mne a strýkovi.

„Ak sa ale nenahneváš, ja nemám moc času."

„No to vidím. Načo ti je toľko sviečok? Chceš to tu podpáliť?" opýtal sa so smiechom a rozvalil sa na sedačke, akoby bol doma. Svojimi výrazne modrými očami však sledoval každý môj krok. Tmavohnedé vlasy mu ako vždy postávali do všetkých strán a samozrejme, že by to bez riadneho strniska, ani nebol on.

„A kam by som potom akože išiel? Pod most, múdra hlava?"

„Jáj...už to chápem. Náš malý Theo má rande, však?" radšej som sa k tomu nešiel vyjadrovať a vrátil sa do kuchyne. Musím povedať, že malo to moje bývanie s myškinou mamou aj nejaké pozitívne výsledky. Naučila ma za ten čas napiecť banánovo-čokoládové muffiny, ktoré vraj Bernadet miluje. No a to by som ani nebol ja, ak by som si nevzal do hlavy, že to skúsim sám. Musím však povedať, že sa mi podarili. Aspoň teda vyzerali jedlé. Či už tak budú aj chutiť...Boh vie.

„Tak áno?"

„Áno, ja mám rande, predstav si to," hlesol som nakoniec a podal mu jeden muffin. Nech je on taký ten pokusný králik, aby som vedel, na čom som. A jasné, že aby nepovedal, že mu ani nič neponúknem.

„Ešte by sme si mohli ujasniť taký ten skutočný dôvod tvojej návštevy. Doteraz si sa o mňa ani ty, ani ostatní nezaujímali, tak čo sa zrazu stalo? Osvietilo vás počas Vianoc?"

„Povedzme to tak, že tu mám nejakú prácu, do ktorej by som ťa ale nerád zaťahoval. Naozaj by som sa netešil, ak by si s tým ty, niečo mal Theo, takže sa drž stranou. Nepôjde totiž o pekné veci. Každopádne...na tvoje muffiny by som si razom zvykol." aj keď sa usmial, jeho slová mi prišli divné. Tak prácu? A to som myslel, že bude konečne pokoj.

„Neboj. Nemám v pláne sa ti motať popod nohy. Mám aj lepšie veci na práci." je to vlastne pravda, nie?

Takže....ešte takto ku koncu by som chcela povedať pár slov. Viem, že kapitola nie je najdlhšia a vyšla takmer po týždni, ale posledné dni sa toho dialo dosť a akosi...nebol čas, ale ani nálada do písania. Budem sa však snažiť, aby to takto nebolo stále, lebo ani mne samej sa to nepáči. No a ešte taká druhá vec, alebo skôr požiadavka. Všimla som si už pri asi polovičke druhej knihy, že ani zďaleka nemá kapitola toľko hviezdičiek, ako zvykla mať. Jasné, že som stále vďačná každému jednému, čo ostal tomuto príbehu verný a práve preto, by som sa chcela vás opýtať, že kde som podľa vás urobila chybu. Niekde sa totiž niečo stať muselo, ak z čísiel ako boli 70+, 60+ a tak ostalo niečo málo vyše 20 hviezdičiek na jednej časti. Kvôli tomuto som čiastočne aj premýšľala, že by som to dvojkou ukončila celé, ale prišlo mi ľúto len tak zahodiť všetky plány, čo som s nimi mala. Takže naozaj by som ocenila, ak by ste mi možno tak trocha otvorili oči :) vopred ďakujem každému, kto si dá tú námahu a aspoň o tom popremýšľa, alebo tak :)