Spring Grass

5.Kapitola

„Theo?"

„Nemám ani poňatia. Volal, že príde až večer," odpovedala som mame, zatiaľ čo ma už chytali riadne nervy. Lebo však prečo nám nedať úlohu z matematiky, ktorá nemá ani hlavu, ani pätu? Ani sama neviem, ako dlho som nad tým aj so psami sedela a stále nič. Začala som v podstate hore v izbe, ale akosi som sa presťahovala k mame do kuchyne. Nechcela som byť sama a prvotne som vkladala nádeje aj do toho, že by mi možno vedela pomôcť.

„Inak...ja idem večer trocha von s kamarátkami, takže budete sami."

„Nič v zlom mami, ale už je načase." usmiala som sa na ňu a na chvíľu položila ceruzku. Poviem vám, že odkedy som sa vrátila domov, ona sa akoby bála ma tu nechať samú. Je síce blbosť, aby sa sem otec po mňa vrátil, ale zas na druhej strane som jej rozumela. Len dúfajme, že porozumel aj on mne, že s ním nechcem mať už nikdy nič spoločné. Ktovie, či vôbec zostal na Islande. Daniel vravel, že občas niekoho v byte počuje, ale vraj si nie je istý, či je to on, alebo nie. Ja som mu každopádne povedala, aby to ani nezisťoval. Ešte by dostal za to, že mi pomohol utiecť.

„Ale choď. Vieš, že ani predtým som moc nikam ísť nemohla."

„Ale to bolo vtedy. Teraz tak už žiť nemusíme." je pravda, že nás obe otec držal na krátko. Mama sa s kamarátkami sotva vídala a rovnaké som to mala aj ja. Po škole domov, maximálne raz za týždeň niekam. A aj to nie cez víkend, lebo milosť pán chcel spoločné rodinné chvíle. Aká som len vďačná, že je konečne preč. Ešte len teraz začne skutočný život.

„Premýšľala som nad tým, čo si minule hovorila. Že by sme zašli počas leta na Island."

„A?"

„Nebol by to zlý nápad. Ja už ani neviem, kedy som naposledy bola na pokojnej dovolenke. Asi ešte rok, dva predtým, než si sa ty narodila." nikdy mi moc nesedelo, prečo dokázal byť otec dovtedy podľa nej normálny a keď som prišla ja, úplne mu preskočilo. Ak ešte decko nechcel, mal si dávať väčší pozor. Bodka.

„Ja ťa ešte stále obdivujem, že si s ním toľko vydržala."

„Milovala som ho. Áno, posledné roky to bolo už len zo strachu, ale dovtedy som ho aj napriek všetkému milovala Bernadet."

„Lenže on teba...nás nie." ja viem, že láska ľudí zaslepí, ale ak by ju naozaj ľúbil aj on, stále by ju nemlátil a nekričal s ňou. Správal by sa ako Theo. Dokazoval by jej, že mu na nej záleží a tak. Snažil by sa, ale...to čo tu celé roky predvádzal bola iba ukážka jeho úbohosti.

„Mali by sme to nechať tak zlatko. Už sa o ňom baviť nemusíme." prikývla som, na čo sa v momente aj ozval zvonček, ktorý nás dokonale vyrušil. Ja som sa aj pohla, že otvorím, ale mama tam bola akosi skôr. Vzala som tým pádom na ruky Gusa, ktorý sa mi tam motal pod nohami a pomaly šla za ňou. K nám moc návštev nikdy nechodilo, takže som bola fakt zvedavá, o kolo ide.

Vlastne...včera v noci som trocha premýšľala. Ak tu už otec nie je, čo ak by sme sa ozvali starým rodičom? Možno, že by nás aj prišli pozrieť. Ja vlastne už ani neviem, kedy som ich naposledy videla. Volať sme si zvykli, ale tak to je predsa o niečom inom. A som si istá, že aj mame rodičia chýbajú. Oni sa jej aj snažili pomôcť, len ich nechcela poslúchnuť v tom, aby otca nechala a išla aj so mnou bývať k nim. Žijú síce v Londýne, takže by som toto tu už asi nikdy nevidela, ale ušetrilo by nás to mnohej bolesti. Na druhej strane...stálo to vlastne aj za to. To, že sme zostali, mi prinieslo Thea a to je proste...to je zázrak sám o sebe. Ani si nechcem predstaviť čo by bolo, ak by som ho nikdy nespoznala.