Spring Grass

11.Kapitola

„Dobré ráno," zahlásila som, hneď ako som zišla do kuchyne. Mama už jedna radosť chystala raňajky, zatiaľ čo ešte zvyšok osadenstva pravdepodobne spal. Teda aspoň Theo určite. Ani neviem, dokedy sme sa v noci rozprávali, ale pravda je, že ja som nespala ani hodinu. Nedokázala som skrátka zaspať, aj keď podmienky som na to mala ideálne. Vedľa neho, príjemne chladný vzduch, ktorý sme dnu púšťali cez pootvorené balkónové dvere a dokonca veľmi príjemný zvuk dažďa.

„Aj tebe zlatko. Nie si hore nejako skoro?"

„Nie, ani som popravde nespala." ako som si tak sadla za stôl, nešlo si nevšimnúť ten úsmev, ktorý ona vonkoncom neskrývala. Bola som za to však rada. Zaslúži si, aby bola šťastná viac, ako čokoľvek iné.

„Mami?"

„Čo také by si chcela vedieť?"

„Vieš...no...včera som vás videla s Diegom." ja som rovnako nahodila úsmev, na čo sa ona obzrela za mnou a pokývala hlavou. Hej, asi som bola moc zvedavá, ale mala by som využiť chvíle, keď sme samé a môžeme sa porozprávať. Navyše ma to nemálo aj zaujímalo. Ak teda Greg vraví, že je Diego dobrý chlap, chcela by som počuť aj jej názor.

„A kam tým mieriš?"

„Povedz mi predsa niečo. Aký je a tak." už v momente, kedy si sadla oproti mne som vedela, že som vyhrala. Ale bolo to vlastne aj dobre. Ja jej nejdem zakazovať, aby sa s ním stretávala ani nič podobné, len nech je opatrná. Mafián predsa mafiánom ostane navždy.

„Je milý, pozorný, naozaj sa o mňa zaujíma, stále si máme čo povedať a tak. Príde mi to, že aj keď sa poznáme len tie tri dni, že mi rozumie ako nikto predtým. No...aj napriek tomuto asi chápeš, že s ním nechcem mať nič. On nie je človek, akého by sme v živote potrebovali."

„Ale..." doslova som sa zasekla v polovičke vety a ani som nedokázala pokračovať. Ona začala hovoriť s takým nadšením a radosťou v očiach a pri konci? Po úsmeve už nezostala ani tá najmenšia stopa.

„Zlatko pozri sa, nemá to cenu rozoberať. Ty ešte podľa mňa nie si pripravená na niekoho takéhoto a ja asi tiež nie. Aj keď som nedala najavo, že ma to nejako extra bolelo, keď tvoj otec len tak odišiel, opak bol pravdou Bernadet. Hoci nám ten človek toľko ubližoval, nie je mi ešte stále jedno, čo s ním bude a kde vlastne je. Ja som toho muža milovala ako najviac to len išlo a aj keď mňa, alebo teba zbil nespočetne veľa krát, ja som sa v ňom ešte stále snažila vidieť toho muža, ktorý si pred toľkými rokmi získal moje srdce," dopovedala dosť smutne, na čo som jej v očiach uvidela dokonca slzy. Nedokázala som si to však vysvetliť. Ako sa môže ešte stále zaujímať o niekoho, kto nám osemnásť rokov ničil život? Nebola to predsa nejaká jednorázovka, že by sme to len tak hodili za hlavu, akoby sa ani nič nebolo stalo.

„Viem, že láska ťa dokáže pripútať k danej osobe naozaj silno, ale nechápem, prečo takto premýšľaš mami."

„To už nie je láska Bernadet, ale možno len túžba a nádej. Hlúpe sny, že by sa ešte mohlo dať všetko do poriadku." radšej som sa postavila a prešla k otvorenému oknu aby som to celé rozdýchala. Takže ak by sa otec vrátil, bola by tu možnosť, že by ho mama vzala späť, alebo ako tomu mám rozumieť?

„Vzala by si ho späť?"

„To zrejme nie. Už len kvôli tebe," odpovedala, ale mne akosi neodľahlo. Slzy som potláčala aj ja sama, lebo som nečakala, že sa tento rozhovor takto zvrtne. Myslela som, že bude celá nadšená básniť o Diegovi a nie, že sa dozviem niečo takéto.