Spring Grass

8.Kapitola

Nič horšie, ako toto celé ma ani stretnúť nemohlo. Tak tá podarená skupinka, na ktorú som narazila sa musela utáboriť akurát pár metrov odo mňa, takže nás od seba oddeľovali len nejaké tie kríky. Čo bolo však horšie, ja som nemala kadiaľ ísť. Predo mnou už bol len akýsi nie moc veľký potok, cez ktorý kebyže idem, určite si ma všimnú. Ani po jeho brehu by sa ísť nedalo bez toho, aby som nevošla do vody, takže som bola vlastne tu na tomto kúsočku uväznená.

Najprv som premýšľala, že by som sa ich opýtala na smer a tak, ale stačil jeden pohľad pomedzi kríky a už som o tom viacej neuvažovala. Ja neviem čo to bolo za ľudí, ale išiel z nich riadny strach. Ovešaní zbraňami, zatiaľ čo tu pri stanoch mali rozložené svoje trofeje, dalo by sa povedať. Videla som dvoch jeleňov, štyri diviaky a dokonca vlka. Neviem, ako sa im ich podarilo všetkých postrieľať, ale určite majú v tom už nejakú prax.

Druhá vec boli ich reči. Stále vraveli, že ich nesmie nikto chytiť, že už takto by si mohli ísť posedieť do basy a všetko, až som z toho vydedukovala, že ide o pytliakov. Kto iní by toto robil? A hlavne sa pri tom obával väzenia? Bola som však už pomaly naozaj zúfalá. Jediné, za čo som sa modlila najviac bolo, aby sa Ava teraz nezobudila. Ešte stále si pohodlne vyspávala v mojom náručí, ale...nechcem vedieť čo by s nami urobili, ak by sa rozštekala. Prečo som len bola tak strašne hlúpa a niečo takéto podnikla? Mala som zostať pekne pri jazere, alebo ja neviem, ale určite nie sa zatúlať sem, k takýmto ľuďom.

„Mali by sme to tu pomaly baliť, nie? Do obeda musíme vypadnúť," povedal jeden z nich, na čo sa až moc podľa mňa priblížil k tým nešťastným kríkom. Ja som sa chrbtom v momente pritlačila k stromu o ktorý som bola opretá a snažila sa dokonca ani nedýchať.

„Však je ešte čas. Podľa mňa by sme ich mali najprv posťahovať z kože."

„To akože tu? Veď to zaberie aj dve hodiny!"

„A?" ten, čo ho k tomu nabádal mal nesmierne odporný hlas. Taký ten strašne hrubý a chrapľavý, ktorý mi však v istom smere pripomínal otca, keď pil. Keď som ho začula tesne po tom ako prišli, najprv mi napadlo, že ide o neho, ale to sa našťastie nepotvrdilo. Bol to nejaký holohlavý týpek, dosť pri tele aby som pravdu povedala.

„Hej bacha! Niečo som tam medzi stromami videl!" skríkol nejaký ich tretí kamoš, ktorý bol zároveň aj posledný. Toto ma možno aj trocha upokojovalo, že boli len traja. Možno by mi neublížili, ak by som vyliezla, ale tie ich reči ma odradili. Nemôžem vedieť, že neskončím rovnako, ako tie úbohú zvieratá.

„Nech ste ktokoľvek poďte sem von a vyriešime si to ako skutoční chlapi!"

„Pokoj, hej? My vám neublížime," odpovedal zrazu niekto úplne nový, ale...ja som nemala ďaleko od infarktu, keď som ten hlas rozpoznala. Patril totiž Theovi. Lebo aj ja som mala kam liezť. Vedela som, že nemáme nikam chodiť. Hej, prvý dojem z chaty bol dokonalý, ale toto...nie vďaka.

„Tak čo tu chcete?!"

„Hľadám svoju priateľku, to je celé."

„Tak priateľku?" opýtal sa znova ten, čo mi hlasom pripomínal otca s dosť nechutným podtónom. Až som akosi nabrala odvahu, aby som sa pomedzi kríky pozrela, čo sa do pekla deje. Nebolo to moc ľahké, lebo som sa kvôli Ave nedokázala poriadne otočiť, ale nejako som na nich dovidela.

Všetci traja boli na nohách, zbrane v rukách, zatiaľ čo ten blonďák na Thea a Diega ktorý bol s ním dokonca mieril. Neuniklo mi však, že oni zaujali rovnaký postoj. Trocha za zarazilo vidieť Thea so vzduchovkou v ruke, ale tak...asi by som si po tomto všetkom už mala zvyknúť. A čo som akože aj čakala? Išli sme sem kvôli poľovačke a tam by bol človek bez zbrane naozaj, že zbytočný.