Spring Grass

25.Kapitola

„A to ste mi kedy chceli povedať? Či len tak bolo v pláne zbaliť sa a odísť?" opýtal sa Theo troška rozhorčene, zatiaľ čo ja som na neho však škaredo zazrela. Už asi hodinu sa mu snažím na sadru nejako normálne nakresliť Elzu a šteniatka. Dnes sa konečne vrátili domov aj Greg, Oscar a jeho strýko z chaty, ale...dosť nás šokovali svojimi správami. Vraj o pár dní balia kufre a idú na cestu okolo sveta. Len tak nám to oznámili, akoby to ani nič nebolo. Theo bol v šoku hlavne kvôli strýkovi, no tomu som vlastne aj plne rozumela.

„Theo pozri, hovoríme ti to teraz, aby si ešte mal pár dní na spracovanie, kým naozaj odídeme."

„A to som si stále myslel, že otec bol z vás dvoch ten väčší blázon. Ale ako vidím, na staré kolená to budeš ty," povedal a pozrel na strýka. Zas pritom trocha mykol rukou, čo ma už pomaly nútilo kričať. Ale zas...stačilo, keď som sa obzrela čo všetko na tej sadre už bolo. Po večeri sme si vlastne všetci posadali do obývačky a každý mu na ňu niečím prispel.

Diego začal nejakou púšťou s kaktusmi, ktoré dopoly zaplavovala láva z neďalekej sopky a pridal ešte pár meteoritov. Mama to zas domyslela fajne, lebo do toho mora lávy sa jej podarilo na surfovaciu dosku nakresliť sloníča s chobotom dohora, ktoré malo na chrbte položenú tácku s trojposchodovou tortou. Greg to chcel ešte troška oživiť, takže dokreslil dúhu a Pegasa. Ružového Pegasa podotýkam. Oscar prispel krásnym Fénixom, ktorý sa vlastne tiahol cez celú akoby kvázi oblohu, ktorú sme aj napriek dúhe namaľovali do poriadne apokalyptických farieb, a Theov strýko tam prikreslil lietajúce taniere s jedným mimozemšťanom ktorý držal v ruke akúsi zbraň. Takže keď som prišla na rad ja, pekne krásne som si tam nakreslila Saturn, s dosť vydareným prstencom a práve naň som potom kreslila našich drahých chlpatých spoločníkov. Všetci sme sa mu tam ešte aj podpísali, takže keď mu ju budú v nemocnici dávať dolu, určite sa nasmejú.

„Nebude to naveky. Časom sa vrátime a navyše...si už dospelý a nepotrebuješ, aby som na teba dával pozor, ako predtým. Máš tu Bernadet, Beatrice a Diego tu navyše tiež ostane."

„Necháp ma zle. Ja ani tebe, ani nikomu nezakazujem, aby niekam išiel. Len mi príde nanič, že mi to hovoríte pár dní pred odchodom." ja, mama a Diego sme radšej k celej veci ani nič nehovorili. Netýka sa nás to, takže toľko k tomu. Diegovi vlastne aj hovorili, aby šiel s nimi, ale ten len s odmietavým krútením hlavy objal mamu okolo ramien. To bola vlastne podľa mňa dostačujúca odpoveď a dôvod v jednom.

„Ak by sme nemali ešte nejakú prácičku s otcom toho drahého Caleba, vyrazili by sme skôr, ale musíme si ešte čo-to zariadiť. Tebe som to hovoriť, nechcel Theo, ale ten chlap už zašiel priďaleko. Pozemky za mestom, ktoré tvoj otec v závete prenechal tebe a tvojmu strýkovi sa pokúsil špinavými podvodmi dostať do svojej moci. Preto sme vlastne aj prišli, aby sme mu pekne vysvetlili, kde sú hranice."

„No počkaj Greg, spomaľ trocha!"

„Je to tak ako hovorím. Ak by som tomu notárovi neposlal falošný papier, ktorý bol akože vydaný súdom, pozemky by ste už nikdy v živote nevideli. No takto sa mi to podarilo stopnúť na dosť dlhý čas, aby som stihol zakročiť aj osobne," vysvetlil, no ja som od sadry ani nezodvihla hlavu. Neprekvapovalo ma, že by bol jeho otec toho schopný. Je to rovnaký blázon, ako ten môj. Ak si niečo vezme do hlavy, nič ho nezastaví.

„Predpokladám, že už si bol za ním a preto po nás minule v nemocnici tak škaredo pozeral," ozvala som sa po chvíľke, zatiaľ čo po sebe každý asi len mlčky zazeral. Logiku by to dávalo. Ostal na chate, aby sme ho nemali na očiach a nevedeli čo robí a on si zatiaľ všetko pekne vybavil. Bol za ním, jemu sa to samozrejme nepáčilo a preto sme si vyslúžili aj tie pohľady a krik, ktorý počula asi polovica nemocnice.