Spring Grass

22.Kapitola

„Šikovná Lexi. Len by to mohlo ísť aj bez toho mäsa, nie?" Theov hlas bolo vlastne to, čo ma aj trocha akoby udržalo hore. Odkedy som vyliezla spod sprchy a skončila v posteli, sa mi chcelo len a len spať. No na druhej strane som však chcela počkať, kým si konečne ľahne ku mne aj on. Ale tak...ešte aj s čerstvo zlomenou rukou musí pobehovať a robiť všetko možné. Dokonca pomaly o polnoci mäsovú guľku pre Lexi, aby si od neho vzala antibiotiká.

„Prečo si nejdeš už ľahnúť?" opýtala som sa potichu a prevalila sa z boku na chrbát. Neviem, ale sotva som si ľahla, mi prišlo ešte horšie, než dovtedy. Ešte viac ma rozbolela hlava, po čom som túžila naozaj, že najmenej. Ale vlastne, ak sa nad dneškom zamyslím, malo to celé aj svetlú stránku. Keďže sme toho mali všetci už dosť, mama nechala Diega, aby zostal na noc tu. Pekne krásne mu ustlala v obývačke, ale podľa hlasov sa ešte aj tak stále bavili. A to ma teda naozaj tešilo. Správal sa k nej fakt pekne, to som musela uznať. Aj ku mne koniec koncov. Vôbec nemusel, ale aj tak mi prišiel pomôcť.

„Hneď myška. Neponáhľal som sa už len preto, lebo som myslel, že spíš."

„Skoro som aj spala, ale čakám hlavne na teba." všimla som si, že aj napriek všetkému, nie je akosi v poriadku. Celkovo sa tváril tak strašne skleslo, akoby sa tam s Calebom bolo stalo ja ani neviem čo. Síce...nemôžem vedieť, čo za nezmysli mu nahovoril. Ani by to vlastne nebolo žiadne prekvapenie.

„Ani neviem, či budem vedieť zaspať. Ešte stále mám nervy na toho idiota."

„Nechaj ho už tak, hej? Nemyslím si, že ti stojí za to, aby si kvôli nemu nespal. Podľa mňa sa bude po dnešku od nás držať ďalej. Aspoň na istý na čas." nebola som si tým na sto percent istá, ale niečo podobné som povedať musela. On by bol schopný nad tým dumať ešte neviem dokedy a to nepotrebujem. Dúfam, že zajtra sa neukáže ani v škole, lebo ja fakt nemám náladu ho tam obchádzať. Aj keď...mama vravela, že ak nechcem, nemusím zajtra ísť, takže ešte uvidím. Ale pravdepodobne zostanem asi doma. Po dnešku padne dobre, ak sa riadne vyspím.

„Dúfam. Ak by moja ruka nedopadla tak, ako dopadla schytal by aj viac," povedal s dosť podlým úškrnom a konečne si ľahol ku mne. Ja som síce chvíľu zaváhala, ale nakoniec som nechala zízanie do stropu tak a otočila sa k nemu. Moc som na úsmev nemala náladu, ale stačilo, že som sa na neho na chvíľu zahľadela. Jeho oči sa po chvíľke rovnako upreli na mňa a to už potom inak ani nešlo. Musela som pridať malý úsmev, pri ktorom som mu ľavou rukou prečesala tie krásne ryšavé vlasy. Po celom dni mu už postávali do všetkých strán, ale snáď sa mi páčili ešte o to viac.

„Bála som sa, keď mi Diego povedal, že ste sa pobili a skončili v nemocnici. Caleb sa už v škole neraz pobil a ten druhý stále dopadol naozaj škaredo."

„Nebil sa až tak dobre," odpovedal so smiechom, zatiaľ čo ja som sa k nemu posunula ešte bližšie, ale skôr, akoby som sa tam vedľa neho bola uložila, som si nemohla odpustiť trocha nežnosti. Istým spôsobom ma tešilo, že sa pri mne dokáže tak uvoľniť, že si v poslednej dobre na noc ani často neberie tričko a preto...preto som ho chcela trocha po dnešku potešiť. Presne na miesto, kde začínala jeho najdlhšia jazva, som opatrne pritisla svoje pery. Jemu to asi moc dobre nepadlo, ale o to mi práve išlo. Aby si na to začal pomaličky zvykať.

„Bernadet prosím ťa..."

„Nie. Všetko je predsa v poriadku," povedala som potichu a prvý bozk po chvíľke nasledoval ešte jeden. Aj keď jemu to asi príjemné nebolo, ja som to potrebovala ako pre svoj pokoj, tak vlastne aj pre neho. Chcela som sa osmeliť ešte na jednu pusu, ale kvôli nemu som to napokon neurobila. Radšej som mu len po jazve opatrne prešla prstami ľavej ruky a aby si bol istý, že na dnes z tohto celého stačilo, som si pomerne uvoľnene položila hlavu na jeho rameno.