Spring Grass

21.Kapitola

Autá ma tu míňali už dobrých pár hodín, ale ja som ešte stále nedokázala pomyslieť na to, že by som mala odísť. Nikdy mi nenapadlo, že by som skončila sediac v tunely, na tých úzkych chodníkoch popri rušnej ceste, kadiaľ málokedy niekto prejde pešo. Väčšinou tu sú len autá a nie chodci. Ale bola som teraz vlastne za ten chodník aj vďačná. Ani neviem prečo, ale od Caleba som šla sem. Bola mi tu síce zima, od dažďa, čo medzitým ustal som bola celé premočená, ale domov sa mi nechcelo ísť. Jednak kvôli Theovi a potom druhá vec boli všetky tie reči, čo mi Caleb nahovoril. Ešte stále som odmietala veriť, že on s tým celým má niečo spoločné.

Ani neviem nad čím som toľko premýšľala. Či jeho trápnymi slovami o tom, ako by som mala Thea nechať, alebo o tom, že pomáhal môjmu otcovi. Všetko ma vlastne bolelo, takže som na jednej strane asi aj chcela domov. Ale bez rečí, že čo sa stalo a tak. Ktorým sa asi nevyhnem, lebo mama mi volala už asi päťkrát, ale ja som nezodvihla. Nechcela som aby počula, že plačem.

A tak som si tam posedávala ja ani neviem ako dlho ešte, až kým sa mi zas nerozvibroval mobil. Čakala som, že to bude ona, alebo možno Theo, ktorý sa mi predtým tiež snažil dovolať, ale namiesto toho išlo o nejaké neznáme číslo. Ani som to najprv vlastne nechcela zodvihnúť, ale nemala som čo stratiť. Ak by to bol Theo, jeho meno by mi to vypísalo.

„Prosím?" opýtala som sa aspoň trocha normálne, aj keď náladu som mala hlboko pod bodom mrazu. Cítila som sa unavene dokonca na to, aby som sedela a opierala sa o stenu.

„No, že si mi to konečne zodvihla ty a nie ten debil. Ak by som to vedel, už minule by som volal z tohto čísla."

„Otec?" opýtala som sa úplne roztraseným hlasom, no mala som tak akurát chuť šmariť mobil o zem. Načo mi akože volá? Po tom všetko...načo?

„Si prekvapená, že ma počuješ, čo?"

„Prečo voláš?" čo vlastne myslel tým, že som to konečne zodvihla ja a nie ten debil? Myslel Thea, nie? Ale...kedy mu to zodvihol Theo? On mi akože volal už predtým, alebo ako tomu mám rozumieť?

„Aby som ti pripomenul, že na mňa nemáš zabúdať. Vieš, nebolo od teba pekné, keď si ma nechala len tak na Islande. Po týždňoch sa vrátil len ten tvoj stupídny kamarát a vysmial sa mi, že ty si dávno doma. Nebudem sa tajiť, že som mu trocha prifarbil ten debilný ksicht."

„Ty si ublížil Danielovi?!" neverila som vlastným ušiam. Nie! Nemohol to urobiť. Nemohol, proste nemohol ublížiť ešte aj jemu. To ten muž nemá v sebe kúsok ľudskosti, alebo ako do pekla?!

„Troška mu to len prospelo. Ale určite, že to nebolo nič v porovnaní s tým, čo čaká tvojho drahého Thea. Zvlečiem ho z kože, len nech sa mi dostane pod ruky."

„Ty nie si normálny!" zrúkla som na neho a nejako sa vyštverala na nohy. Bola mi na zemi vlastne aj zima, takže som radšej už dlhšie nesedela. Nechcem zbytočne prechladnúť.

„Ale zlatko, nekrič predsa. Dobre vieš, aký je môj názor na neho. A hlavne po tom, ako so mnou minule drzo hovoril."

„Kedy minule prosím ťa?" ničomu aleže vôbec ničomu som nechápala. Len som tam prestupovala z nohy na nohu ako nejaká chudera, čo sa stratila a nevie kadiaľ sa ide domov.

„Ale, ale...tak on ti nepovedal, že som ťa pád dní dozadu hľadal? To nebolo od neho veru pekné. Pokiaľ viem, ak niekoho človek miluje, hovorí mu pravdu. Možno som mal ohľadne neho pravdu, že ťa len využíva. Nikdy to s tebou nemyslel vážne. Niekto ako on, by ťa milovať nedokázal."