Spring Grass

3.Kapitola

„Som doma," zakričala som, sotva sa za mnou zavreli dvere. Akože na to, že za pár dní tu máme prvý apríl, bolo vonku fakt slušné počasie. Bol už aj rok, keď na konci marca snežilo a teraz mi v pohode stačila džínsová bunda a jedna tenká sivá blúzka. Asi predsa len niečo bude na tom, keď tak veľmi hovoria o globálnom otepľovaní.

„A ako to išlo? Si spokojná?"

„Vrcholne," odpovedala som, bundu zavesila ku dverám, na čo už sa ku mne dostavila aj naša drahá psia delegácia. Cestou mi napadlo aj to, že Theo príde až večer, takže to bol asi aj ďalší dôvod, prečo boli zo mňa tak strašne nadšení všetci traja. No a ako je to už zvyk, najprv musím každého poškrabkať za ušami, dať im pusu a až potom ma pustia aj za mamou do kuchyne.

„Tak sa mi ukáž." s radosťou som si prehodila všetky vlasy dozadu a otočila sa jej chrbtom, sotva som vošla do kuchyne. Od tej čierne, až tmavomodrej som sa vrátila k odtieňu hnedej, ktorý bol dosť podobný aj mojej pôvodnej farbe, ale s tým rozdielom, že som si asi tak od stredu dala do hnedej bledoružovú. Ešte odkedy som bola na Islande mi tak zostalo v pamäti, že práve túto kombináciu mi odporučil Daniel, tak prečo nie? Dlho som premýšľala aj nad samotným odtieňom ružovej, ale nakoniec taká tá cukríková si získala moje srdce najviac.

„No? Je to dobré, nie?"

„Vyzerá to skvele. Akurát je to po tej modrej dosť rázna zmena." to som musela uznať aj ja, ale tak...život je zmena. Ešte bude asi rozhodné, čo povie Theo.

„Zvykneme si."

„Tak to určite. Inak...asi tak pred desiatimi minútami volal Theo, aby si šla za ním hore, keď sa vrátiš. Tebe sa vraj nevedel dovolať."

„Akosi sa mi vybil mobil," odpovedala som a na chvíľu si sadla ku stolu. Dnešok bol celkovo taký ubehaný, takže som mala dosť. Ešteže je zajtra sobota a môžem si trocha vydýchnuť. Nechápem načo je dobré natlačiť do jedného dňa tri písomky, ešte k tomu tak, že tie hodiny išli za sebou, ale učitelia zrejme na takéto veci nemyslia. Podľa mňa by ich však určite nezabilo sa nejako dohodnúť, aby sme potom mi z toho celého nezošaleli.

Navyše...dnes sme mali aj telesnú a nejako som sa zas s Paulou nedohodla. Ako na potvoru sme mali bežať štafetu a s kým iným by som aj mala byť, ak nie s ňou, že? Skončili sme síce prvé, ale za tú cenu, že sme tam po sebe ziapali, aby si tá druhá pohla a tak ďalej. No k tomu, že sme skončili prvé prispelo asi aj to, že som sa dala od Thea nahovoriť, že s ním budem chodiť behávať. Jasné, že sotva sa troška oteplilo, on sa aj s Elzou hnal hore na skaly, kde som si ja mohla užiť ten nádherný pohľad na neho pri robení klikov.

„Nevravel, prečo mám prísť? Povedal predsa, že má nejakú prácu a potom večer príde."

„Netuším zlatko. Len vravel, aby si prišla. Ale bez psov." prikývla som a radšej sa šla hore prezliecť. Tak, ako som bola dnes v škole, som sa cítila akosi moc formálne a to som moc nemusela popravde. Radšej som si vzala čierno-biele prúžkované tričko, na neho späť bundu, bledomodré na kolenách roztrhané rifle a čierne tenisky. Do školy som to riskla v opätkových členkových čižmách, ale stačilo. Nikdy som nebola typ, čo by sa v takej obuvi dokázal promenádovať dlho. Napadol ma aj detail, že by som si miesto okuliarov vzala šošovky, ale potom som to veľmi rýchlo zavrhla. Celú zimu som ich takmer ani nemala a nechcelo sa mi s nimi tým pádom trápiť aj desať minút. Okuliare mi vždy prišli oveľa praktickejšie.

No fajn...teda až na ten moment, kedy si tie moje vzal Daniel a nechal ma tam slepú stáť uprostred letiska. Theo si zo mňa potom samozrejme robil žarty aj dvadsať minút, až mne bolo pomaly do plaču, že som nič okolo seba normálne nevidela. To, že som sa pri snahe dostať sa k nemu vrazila asi do desiatich ľudí, je už zas druhá vec.