Spring Grass

15.Kapitola

Tak veľmi sa mi ešte nechcelo vstávať, ale ako som postrehla moja drahá spoločnosť ma nenechala. Ava tam po mne šplhala hore-dole, zatiaľ čo Gus sa k nej veľmi ochotne pridal, takže som si vlastne hneď po zobudení pripadala ako nejaká prekážka. Vzduch naokolo bol trocha chladnejší než včera, ale to mi akosi ani nevadilo. Aby som pravdu povedala, moc príjemne som sa vyspala. Fakt by niečo takéto asi nezaškodilo častejšie.

Troška ma však prekvapilo, že Theo, Lexi a Elza neboli nikde nablízku a navyše som zvonka počula hlasy. Jeden patril určite jemu, no ten druhý sa mi až moc podobal na Gregov a to mi nesedelo. Čo by tu mal akože on robiť? Pokiaľ viem, chystali sme sa domov až okolo poobedia.

„Aj ja vám želám dobré ráno lásky," prihovorila som sa im nakoniec a to doslova stačilo, aby prestali po mne loziť a namiesto toho sa mi obaja natlačili na hruď a chceli pusu. Ja ani neviem kedy sa toto naučili, ale ak sa ráno nezačalo takto, neboli moc šťastní. Nikdy som vlastne neverila tím rečiam, že by sa pes dokázal nejako namotať na človeka, ale odkedy ich máme už nepochybujem. Len som zvedavá či budú takýto prítulní, aj keď vyrastú.

Chvíľku som si tam s nimi ešte poležala, aj keď ma zaujímalo čo sa deje vonku. Postrehla som aj to, že trocha pofukoval vietor, čiže to asi robilo vzduch chladným. Len som sa modlila aby nepršalo, alebo niečo. Bola som si istá, že slnko nesvietilo, lebo to by asi všetko pôsobilo inak a nie takto pochmúrne.

Nakoniec som teda nechala zízanie na vrch stanu tak a radšej som sa dala trocha dokopy. Natiahla som si tenisky, na Theovu košeľu ešte rifľovú bundu a vlasy si vypla do drdolu. Moc sa mi nechcelo loviť po hrebeni čo bol asi na spodku tašky, čiže toto bolo rozhodne lepšie riešenie. Keď som však konečne vyšla von a stála na rovných nohách, nečakala som až tak nanič počasie. Fúkal vietor, mračná boli akoby sa blížila neviem aká búrka, zatiaľ čo sa niekde v diaľke dokonca zablyslo.

„Dobré ráno," zahlásila som, lebo obaja boli ku mne chrbtom, čo značilo len čistý ignor. A nakoniec som sa ani tak nemýlila a ten druhý bol Greg. Nevyzeral moc šťastne, že tu musí byť, ale už som sa vlastne aj tešila na dôvod. Theo ten len bez slova, no za to s Lexi na rukách prešiel ku mne a ja som si vyslúžila naozaj krásny bozk na dobrý štart do dňa.

„Aj tebe."

„Čo tu robí Greg?" on mi len kývol hlavou, ale nepovedal nič. Nie žeby mi to nejako moc vadilo, akurát mi celá situácia nesedela. Rovnako ako Lexi, ktorá ležala schúlená v Theovom náručí a vyzerala rovnako bez nálady ako včera.

„Prišiel nám pomôcť. V noci som našiel Lexi kliešťa, takže ten spôsobil všetky problémy. Dohodli sme sa, že donesie auto, ja s ňou skončím do mesta k veterinárovi a vy dvaja sa vrátite na chatu. Teba zbytočne nechcem ťahať hore-dole a niekto musí ostať aj so psami a tak."

„Fajn, lebo nič iné sme nepotrebovali." naozaj nám chýbala už len takáto vec. Nič iné. Bože prečo, keď je niečo dobré, sa musí znova všetko pokaziť? Dúfala som, že budeme mať dnes ešte pekný deň a nie, že sa stane niečo takéto. Pozajtra ideme už predsa domov a tak skoro sa sem asi ani nevrátime.

„Mrzí ma to. Ani ja z toho nie som nadšený."

„V pohode. Rob čo musíš," povedala som a pokúsila sa aj o úsmev, ale moc sa nevydaril. Radšej som teda len dala Lexi pusu medzi ušká a na chvíľu si ju vzala od Thea. Asi sa aj zmierim s tým, že nám dnešok nevyšiel, len nech je v poriadku.

„Budem sa ponáhľať späť, hej? Všetko bude dobré." prikývla som, zatiaľ čo on ma veľmi príjemne zozadu objal a obaja sme sa vlastne zahľadeli na hory okolo jazera. Bože, bol tu tak strašný pokoj, ktorý by mohol trvať aj večne. Nie žeby to bolo v meste o moc horšie, hlavne teda tam kde bývame, ale toto je ešte iná liga. Tu mať dom, nič by nám asi nechýbalo.