Spring Grass

20.Kapitola

Theo

„Diego mám prosbu," povedal som rýchlo, sotva som zbehol schodmi. Viem, neboli sme s Bernadet na seba dobrí, ale aj tak mi nedá pokoj, že už je pomaly osem hodín a ona nie je doma. Navyše načo by mi aj dvíhala mobil, že? Podľa mňa sa určite ešte stále hnevá, ale zas takto by trucovať nemusela. Ja som jej predsa nechcel zle, ani nič podobné.

„Čo by si potreboval?" opýtal sa celý natešený zo sedačky, kde si aj s Beatrice posedávali a pozerali niečo v telke. Neviem kedy s tou tortou skončili, lebo ja som sa celé poobede ani neukázal dole. Nemal som proste na nikoho náladu a hlavne asi trpezlivosť. Hej, veľa som premýšľal, ale to mi nakoniec nepomohlo v ničom.

„Požičať si auto. Musím ísť po Bernadet, lebo nemám z tohto celého dobrý pocit."

„Stalo sa niečo?" opýtala sa razom jej mama, takže som sa radšej posadil, aby som jej všetko pekne pokojne povedal. Ja viem, že asi nedvíha lebo sa venujú projektu, alebo preto, že sa hnevá, ale mne na celom tomto niečo nesedí. V triede ich je predsa dvadsaťsedem, tak ako je možné, že práve ona dostala Caleba? A, že ten projekt skončili robiť u nich? Podľa mňa to je až moc veľká zhoda okolností.

„Išla robiť projekt ku Calebovi, ale...ja neviem. Niečo sa určite stalo, inak by už bola doma, alebo by mi aspoň dala vedieť, kde je."

„Nesmieš byť takýto. Ak povedala, že ide o vec spojenú so školou, mal by ju nechať. Asi s tým majú len veľa práce."

„Ale..." nedochádzalo mi, ako mohla byť taká pokojná. Hlavne ak vie, čo je ten Caleb zač. Mne sa celkovo nepáčilo ani to, že išla za ním. Prečo nemohli prísť sem? Ak mu tak veľmi vadím, zašil by som sa v kuchyni alebo tak, no mal by som ju pod dozorom. Nie takto, že ona je na druhom konci mesta a ja neviem čo sa deje.

„Ak nevieš obsedieť choď. Ale potom sa nesťažuj, ak na teba bude nahnevaná, že jej nedáš voľnosť."

„Dobre viem, prečo tam chcem ísť," odpovedal som pohotovo, na čo mi podal kľúč od auta. Aj keď by sa trocha hnevala, ju to prejde. Ale mňa nervozita len tak nie.

„Vďaka. Keby niečo ozvem sa." bundu a topánky som si vzal asi v rekordnom čase, ale tak mal som naponáhlo. Hej, keď som sadal za volant a štartoval, nemal som práve najlepšie pocity. Viem, ubehlo odvtedy veľa času, ale ešte stále som sa za volantom necítil pohodlne. Akože nebol to vyslovene strach, že by sa to mohlo zopakovať, alebo niečo no akýsi rešpekt.

V podstate som vedel, kde ten dement býva, takže som sa aspoň nemusel nikde motať. Raz sme sa tadiaľ s myškou prechádzali a vtedy mi hovorila, že ten veľký dom na konci ulice patrí práve im. Celá štvrť bola vlastne pomerne bohatá, čiže ma veľkosť ich domu ani neprekvapila. No bolo to na môj vkus už aj prehnané. Fajn, aj ja som v podobnom žil, ale za to podľa mňa náš dom by bol oproti ich nič. Ale mal som to tam rád. Len som si to vtedy nejako neuvedomoval. Až keď boli naši preč a my sme tam zostali so strýkom. Ja som najprv odmietal odísť, tak sa on prisťahoval. No stačili tri týždne a všetko bolo inak. On bol späť vo svojom domčeku a ja som sa už tiež udomácňoval v tom mojom.

Za desať minút som tam vlastne aj vďaka prázdnym cestám bol, čo ma znervóznilo ešte viac. Ešte stále mi akosi nebolo jasné, či bol dobrý nápad sem prísť. Ale tak robil som to pre Bernadet a nie pre seba, takže asi áno. Možno som tu zbytočne a ona sa nad tým len zasmeje, ale čo ak nie? Ak by jej ten debil niečo urobil, asi by som ho pretrhol ako hada. Ja neviem, ale...po celom to Nórsku a Islande mu neverím ešte ani natoľko, ako dovtedy. Nech sa od nej proste drží minimálne na desať metrov a potom bude všetko v poriadku.