Spring Grass

23.Kapitola

Hoci som bola v noci unavená, nenaspala som toho veľa. Theo ten však v pohode prespal celú noc, čo ma vlastne aj tešilo. Aspoň som sa na neho teda mohla pozerať a pri tom som si oddýchla. Hodnú chvíľu som počúvala aj ako sa mama a Diego bavia. Ešte stále som musela premýšľať nad tou ich pusou, ale nedokázala som na to myslieť inak, ako pozitívne.

Nejako okolo deviatej som napokon aj vstala z postele, lebo už som proste nevládala ležať. Hlava ma po včerajšku ešte síce stále bolela, ale bolo to o niečo znesiteľnejšie. Možno preto som zbehla dole, aby som urobila niečo na raňajky. Ja sama som bola hladná a určite sa aj Theo niečomu dobrému poteší, keď sa zobudí.

Psia spoločnosť ešte takmer celá spala, takže jediný kto šiel so mnou dole, bola Elza. Pre istotu, že by ešte niekto spal som šla potichu, ale sotva som za sebou zatvorila dvere, som počula, že v kuchyni už bolo zas veselo. Akože hej, potešilo ma to, len som nečakala, že by tu ešte Diego mal byť. Myslela som, že ten sa skoro ráno poberie preč, ale ako vidím, asi sa ho tak ľahko nezbavím. No keď to mame vyhovuje, ja nebudem proti.

„Dobré ráno želám," zakričala som, sotva sme s Elzou takmer naraz zoskočili z posledného schodu. Zvykli sme sa takto pretekať, no nikdy nebolo jednoznačné, kto vyhral. No však čo? Zabavili sme sa a hotovo.

„Aj my tebe. Ale ste hore nejako skoro, nie?"

„Ani nie. Theo ešte spí," odpovedala som mame, zatiaľ čo Diego sa na mňa usmial od stola. Ako som videla mama sa už postarala o to, aby nezostal po ráne hladný. Káva, praženica, pečivo, paradajky, slanina...proste všetko, čo podľa mňa chlap rád uvidí pri raňajkách. A povedzme, že Diego naozaj aj vyzeral spokojne.

„Spravím raňajky aj tebe, alebo môžem ísť do obchodu?"

„Pokojne choď. Ja niečo vymyslím." usmiala som sa na ňu a ešte skôr, akoby išla, som jej dala pusu na líce. Čakala som, či sa s ňou podobne rozlúči aj Diego, ale len sa na seba usmiali a to bolo celé. No potešilo ma, že mama odišla. Aj tak som si s ním o tom celom chcela pohovoriť a teraz som mala dokonalú šancu. Ani Theo by sa nemusel tak skoro zobudiť.

„No spusti. Som pripravený," povedal Diego, sotva sa dvere zavreli a my sme zostali sami. Ja som na neho len v samom úžase vyvalila oči, no skôr, akoby som sa do výsluchu naozaj aj pustila, som sa mu posadila naproti. Ani mi nebolo jasné, či by som mala vyzvedať, ale pokoj by mi to tak či tak nedalo.

„Nebudem klamať, lebo aj tak obaja viete, že som vás včera videla. Takže ti chcem povedať len toľko, aby si si nemyslel, že som proti. Beriem, že ju máš rád a aj to, že ona teba."

„Takže si s tým pohode? Lebo ak nie, môžeme to prebrať, alebo niečo."

„Netreba. Nebolo by spravodlivé, ak by som vám stála v ceste. Videla som, že ten bozk vlastne chcela mama, takže myslím, že je všetko v poriadku." všimla som si, že jeho pohľad po mojich slovách akoby zmäkol. Už nebol taký napätý, čo ma vlastne aj tešilo.

„Nemysli si, že sa sem chcem hneď sťahovať, alebo niečo, no asi tu budem častejšie."

„Jasné. Nie je problém." zvyknem si. Presne, ako som si zvykla, že tu je stále Theo. Aj to mi trocha zabralo, ale behom dvoch týždňov som si zvykla natoľko, že mi to príde, akoby tu s nami bol odjakživa. Občas mi síce chýbalo, že sme k nemu do domčeku chodili tak zriedkavo, no...cez noc mi niečo napadlo. Ak by to mame a Diegovi vyšlo, on by sa mohol pokojne nasťahovať sem a my dvaja by sme šli k Theovi. Podľa mňa by nám tam aj so psami bolo dobre. Mali by sme aspoň pokoj od neželanej civilizácie.