Spring Grass

19.Kapitola

„Takže ty teraz chceš, aby som prišla ten projekt robiť k vám?"

„Tak myslím, že by to bolo rozumnejšie, ako keby sme mali ísť k vám," odpovedal Caleb, nad čím som len prevrátila očami. Hej, na fyzike sme dostali projekty a mne ako partner vystal práve on. Navyše ešte aj trval na tom, aby sme šli k nemu, lebo u mňa sa to vraj nedá. Jasné, že ako hlavný dôvod uviedol Thea. Ja neviem či si myslí, že mu odkúsne hlavu alebo ako, no bola to trápna výhovorka. Až moc, aby som bola úprimná.

„Uvedomuješ si, že bývaš na úplne inom konci mesta ako ja?"

„A?"

„No nechce sa mi." a? Ja mu dám hneď také a, že mu pred očami prebehne celá abeceda. Bodaj by sme sa len mohli vrátiť na chatu. Tam bolo dobre, nikto ma na toľkoto neotravoval a tak celkovo, som mohla byť celý čas s Theom. Hej, odišli sme ešte len včera, ale už mi to tam chýba. Navyše...pán Davin si ešte vzal dovolenku, takže on, Greg a Oscar zostali. Vraj prídu až na víkend. Tým pádom Lexi skončila u nás a Diego...ten už ráno zvonil pri dverách, ešte skôr ako som išla do školy. Mama vraj vzala nejaké pečenie na zákazku a k tomu samozrejme patrí aj veľký nákup. No a on sa ponúkol, že jej pomôže. Ako inak, že?

„Raz sa premôžeš," dodal, sotva sme vyšli von z budovy. Solídne sa mračilo a po tom krásnom počasí, ako keď sme boli stanovať už nezostalo ani stopy.

„A čo ak sa nechcem premáhať?"

„To kvôli nemu, že?" opýtal sa dosť podráždene a kývol hlavou smerom k fontáne. No ani ten jeho negatívny tón mi nevzal chuť, aby som sa trocha usmiala. Tým, že pán Davin nerobil, ani Theo sa tu nemotal, ale dohodli sme sa, že ma príde po vyučovaní počkať. Našťastie svoje slovo aj dodržal, čo mi v momente vylepšilo náladu.

„Nechaj si takéto reči, hej? Lebo neprídem ešte ani tak," rypla som a radšej pridala do kroku. Chcela som ho nechať za sebou čím skôr, aj keď sa s ním ešte dnes bohužiaľ uvidím. Ďalšia fyzika je v stredu, ale vraj to už na vtedy musíme mať. Ja som navrhovala skôr zajtra po škole, ale to zas on si našiel nejakú výhovorku.

„Nestačí, že obloha je zamračená? Musíš sa mračiť ešte aj ty?" opýtal sa Theo, sotva som k nemu došla. Ale podľa mňa mu stačilo moje mlčanie a vedel čo má urobiť. Roztvoriť svoju náruč a nechať ma, aby som ho objala a konečne aspoň troška prišla na iné myšlienky.

„Pobaľme sa prosím a poďme späť na chatu," povedala som nakoniec, ale podľa krokov som usúdila, že Caleb zastal niekde v našej tesnej blízkosti.

„Tak o štvrtej u mňa?"

„Hej," odpovedala som mu rýchlo, len aby už odišiel. Radšej som sa však na Thea ani nepozrela a len nechala hlavu opretú o jeho rameno. Postrehla som ten Calebov podlý úsmev, sotva prešiel povedľa nás. Až som mala chuť po ňom šmariť tašku, alebo aj hocičo iné.

„Niečo mi uniklo?"

„Asi hej. Musím ísť dnes k nemu robiť projekt z fyziky," odpovedala som nakoniec, na čo som aj v momente pocítila, ako ma on príjemne pohladil po chrbte. Z celého dňa som bola proste tak hotová, že sa mi vlastne nechcelo ísť ani domov. Prišlo mi to moc ďaleko. A hlavne som sa bála, že keď ma Diego uvidí v takejto zlej nálade, bude si ma doberať až kým neodíde, alebo si ja nepôjdem ľahnúť.

„Výborne! To musíš byť akurát s ním?" s povzdychom som len mykla plecami a radšej ho vzala za ruku, aby sme už išli. Všimla som si, že on chcel ešte aj pusu, ale ja som sa na ňu akosi ani necítila. Aj počas celej cesty sme vlastne len zaryto mlčali. Jeho ruku som pustiť nechcela, aj keď...možno by mi bolo lepšie, ak by som niekam vypadla. Akoťe úplne sama. Bez neho, bez psov skrátka len ja. Niekde uprostred prírody, kde by som sa nad ničím netrápila.