Spring Grass

7.Kapitola

Keď som si šla ľahnúť, bola som vlastne aj unavená, ale teraz som pre zmenu nedokázala spať. Ja neviem čo to so mnou bolo, ale...akoby sa to celé na mňa zosypalo práve v tento večer. Kým bol Theo hore, tvárila som sa, že je všetko v poriadku, ale nebolo. Každým jeho slovom pocit, že sa rozplačem len rástol. Potrebovala som skrátka nejaký ten čas, aby som si toto všetko urovnala v hlave.

Mne ani tak nešlo o to, že sú jeho kamoši od mafie, ale o neho. Vyzerá to tak, že na neho majú vplyv a ja mám skrátka strach, že o neho prídem. Že bude stále s nimi, do niečoho ho zatiahnu a mne potom zostanú len oči pre plač so zlomeným srdcom. Proste som sa do neho za týchto pár mesiacov tak nesmierne zamilovala, až ma to desilo. Nikdy som si ľudí k telu nepúšťala, radšej sa zverovala len mame a zrazu je tu niekto ako on. Niekto, kto sa o mňa zaujíma a nebojí sa ukázať mi svoju lásku voči mne. Áno, mala som Paulu a baby z tímu, ale aj tak. Kamarátstvo je predsa len niečo iné, než vzťah. A ani Paule som vždy nehovorila všetko. Asi tak pre vlastný pokoj. Nepotrebujem, aby sa o mojich problémoch dozvedela celá škola, lebo ona neudržala jazyk za zubami. Párkrát sa to už stalo a aj vtedy som mala tak maximálne chuť zomrieť a už jej tým pádom nikdy nič nepovedať.

Možno kvôli týmto mojim búrlivým myšlienkam som sa aj pobrala preč od Thea. Nedokázala som na spánok ani pomyslieť, tak načo by som sa tu len trápila? Ešte by som ho len zobudila a to nechcem. Dovtedy kým ma nevidí plakať, je dobre. Tak ticho, ako sa len dalo som si vzala nejaké veci a zamkla sa v kúpeľni. Tam som sa pomerne rýchlo poobliekala, vypla si vlasy do drdolu a pobrala sa na odchod. Ako by som však už išla za sebou zatvoriť dvere, niekto v dosť veľkej rýchlosti nemotorne narazil do mojej ľavej nohy, ale...aspoň toto mi vyčarovalo akýsi úsmev.

„Ty čo láska? Ideš so mnou?" opýtala som sa potichu a čupla si. Ava ma len s hlavou naklonenou doprava pozorovala, akoby ma ešte nikdy predtým nevidela a bolo jasné, že chce ísť so mnou. Aj som to vlastne uvítala a opatrne, aby mi tu nebehala po celom dome ju vzala na ruky. Z kuchyne, kde nechali na stole pripravené veci na ráno som si vzala jednu baterku, obliekla bundu a vypadla von. Okolo jazera svietila kopa lámp, čo sa mi vlastne aj páčilo. Aspoň to tu nebolo tak mŕtve.

Nemala som vlastne jasno, kam idem, alebo prečo toto celé robím, ale potrebovala som to. Theovi by som nedokázala vysvetliť, čo všetko sa mi v hlave odohráva a prečo teraz konám tak, ako konám. Potrebovala som skrátka pokoj, aby som mohla premýšľať a možno si aj poplakať. Vzduch bol tiež celkom príjemný, ani zima, ale ani moc dusno.

„Ako ste sa mali poobede s Diegom, hm? Bol znesiteľný?" ako som tak pozrela na Avu, chcelo sa mi vlastne plakať. Ja neviem prečo, ale chcelo. Bola som nesmierne vďačná, že ona bola tu so mnou, aj keď mi vlastne moc pomôcť ani nedokáže. Jediné čo asi aj potrebujem je čas, ktorý však zrejme nemám. Nemôžem teraz Theovi len tak povedať, že chcem pár dní pauzu a má sa zastaviť až potom. No na druhej strane ho do toho celého nemôžem ani zatiahnuť. On má dosť svojich starostí, tak načo by sa staral ešte aj o tie moje?

Preto som nakoniec asi aj skončila prechádzajúc sa okolo jazera už po desiaty raz. Hlavou mi vírilo množstvo myšlienok, ale ani jedna nedávala zmysel. Išli od neho a jeho kamašov, až k Paule, Calebovi a tomu, čo mi minule povedal, až spať na Island a k otcovi. Bála som sa, že som ho ešte nevidela naposledy. Že sa proste znova len tak objaví a všetko zničí presne ako vtedy. Nikdy som to síce takto otvorene nepriznala, ale celá tá vec niečo zmenila. Myslím ako medzi mnou a Theom. Odkedy som prišla domov, je niečo inak než dovtedy. Akurát by som vám nebola schopná povedať, o čo presne ide. Len akýsi ten pocit, keď sme spolu, že tam niečo...chýba? To asi ani nie je správne vyjadrenie. Skrátka pocit, že sa niečo zmenilo. Možno u mňa a možno u neho.