Spring Grass

17.Kapitola

„Tak vieš, nie je mi práve najlepšie, keď sa mu neviem dovolať a vonku je tak ako je," povedala som a v čistej zúfalosti sa už zvalila na posteľ. Okolo nej som si ešte za nejakého toho denného svetla rozložila sviečky, takže teraz som tu mala dokonalú romantiku. Škoda, že len so psami a aj to s tým, že Avu a Gusa som musela strážiť na každom ich kroku, aby sa s jednou z nich nešli až moc z blízka zoznámiť. Elza mi síce veľmi ochotne pomáhala, ale zas nechcela som tých dvoch nezbedníkov nechať len na nej.

„To ti verím, ale ani tým, že budeš ako klbko nervov nikomu nepomôžeš drahá."

„Prečo len nie ste bližšie Daniel? Zišla by sa mi teraz nejaká spoločnosť." hej, bola som už tak zúfalá, že som musela zavolať Daniela. Proste...mala som ten pocit, že ak by som sa s niekým úplne iným neporozprávala, asi by som zošalela. Ale zas, bolo na celej tejto situácii aj niečo dobré. Všetci sme sa vlastne z obývačky aj pobrali preč, ale keď som tam tak pred hodinou zbehla, lebo som si šla pre niečo na pitie do kuchyne, musela som sa usmievať ako nadrogovaná. Mama s Diegom si tam posedávali, on ju objímal okolo ramien a už len z tónu ich hlasu som zistila, že sa asi skvele bavia. Určite, že vyzerali šťastnejšie, ako napríklad keď som sa vrátila z lesa. Len ich k tomu trebalo akoby dokopať.

No ani to nič nemenilo na fakte, že ja som sa o Thea príšerne bála. Ešte stále som sa mu nedokázala dovolať, čo ma nesmierne štvalo. Vravel predsa, že budú čoskoro späť a pomaly už bude osem hodín večer. Dúfala som, že sa mu len vybil mobil alebo niečo, no ani napriek tomuto som nedokázala dostať z mysle tie najhoršie možné varianty. Ale zas...ak by sa mu niečo stalo, asi by nám dal niekto vedieť, nie?

„Aj ja by som ťa tu občas uvítal. Vieš...nechcel som ti to v hovoriť, ale posledné dni je to medzi nami s Nathanom trocha napäté. A ja absolútne neviem prečo. Nepamätám sa, že by som mu niečo urobil, alebo tak."

„Bože to ma mrzí. A nemôže mať on nejaké problémy? Akože niečo, čo ti nevie povedať, alebo sa bojí ako by si zareagoval?" tak toto som teda naozaj nepotrebovala vedieť. Dúfala som, že sú obaja v pohode. Naposledy keď sme si volali tomu aspoň všetko nasvedčovalo.

„Ja neviem. Tak celkovo sa so mnou aj menej rozpráva a mňa to samozrejme veľmi mrzí. Vieš predsa, že by som mu vedome nikdy neublížil."

„Ja viem." bolo mi ho vlastne veľmi ľúto. On je proste tak perfektný chalan, že si nič ako smútok a utrpenie nezaslúži. V žiadnom prípade. Keby nebolo jeho, nechcem ani vedieť, kde by som teraz bola, alebo akoby sa to celé skončilo. Sama by som sa z toho asi len ťažko dostala.

„Mal by som už asi ísť, lebo za chvíľu príde mama a vyzerá to tu, akoby sa tadiaľto prehnalo tornádo."

„Takže ste si predsa našli nejaký byt?"

„Vlastne hej. Pred pár dňami sme sa nasťahovali. Je to trocha na kraji mesta, ale nemám ten pocit, že by v tom bol problém. Krásne priestranný, podkrovný ešte k tomu, navyše ani nájomné nie je tak hrozné. Len to tu ešte musíme dať trocha dokopy. No Lole sa tu páči, čiže to ho asi máme schválený." aj napriek zlej nálade, som sa nad týmto musela usmiať. Ja som mu vravela, že ak sa posnažia, niečo vyhovujúce si určite nájdu. A Lola? Rada by som videla ako vyrástla aj ona. Občas som ľutovala, že sme si nenechali aj ju, ale bola vlastne v dobrých rukách. Verila som, že Daniel a Nathan sa o ňu ukážkovo starajú. To aspoň Theovi sľúbili, keď odchádzali.

„Tak ak musíš utekaj. Ale ozvi sa čoskoro, hej?"

„Samozrejme. Pokojne mi napíš, keď sa Theo nájde, aby som sa ani ja nemusel strachovať o teba."