Spring Grass

24.Kapitola

„Prečo sa tak veľmi chceš ísť pozrieť dole? Malo by ti byť jedno, čo s nimi je, nie?" opýtal sa Theo, zatiaľ čo som ho za ruku viedla dole do telocvične. Hej, malo by mi byť jedno, čo s nimi je, ale predsa tomu tak nebolo. Dokonca ani v noci som toho moc kvôli tomu nenaspala. Mrzelo ma, ako Paula len tak odišla a nič sme si nevysvetlili.

„Chcem sa len pozrieť, hej? Aj tak je veľká prestávka a nemám čo robiť."

„Radšej sme sa mohli ísť von prejsť," zamrmlal, no nedala som na jeho slová. Ak sa mu nepáči, môže ísť pokojne aj domov. Aj tak sa tu dnes motal len kvôli mne, takže toľko k tomu. S jednou rukou by aj tak na veľa vecí nebol dobrý. Síce, možno ak by sa Caleb ukázal, zbil by ho ešte aj tou jednou rukou. Alebo by mu Caleb zlomil ešte aj tú. Obe varianty boli možné.

„Vieš, že by ťa ani nezabilo, ak by si stále na niečom nefrflal? V tomto si horší, ako dôchodcovia."

„No dovoľ! Robím to pre tvoje dobro." jasné, jasné. Nechcela som mu vlastne ani hovoriť, že kým on spal, som si ja zo skrine vyhrabala staré veci. Dres, aj šortky som si nejako nechala, takže som ich ráno len hodila do tašky. Tenisky som mala tiež po ruke, len...jediná vec, čo som nenašla, boli tie nešťastné chrániče na kolená. Bola som si vedomá, že ak aj pôjdem naozaj hrať, budem musieť dávať pozor, aby som sa moc na zem bez nich nehádzala. Nechcem zas skončiť v nemocnici.

Už len keď som na chodbe pri šatniach stretla súperky, som sa necítila dobre. Boli mi až moc povedomé, takže som vedela, že toto nedopadne dnes vôbec dobre. Už sme s nimi neraz hrali, ale poviem vám, že ak sa ich smečiarky nahnevajú, neradno sa im stavať do cesty. Raz som schytala dokonca takú ranu, až mi tiekla krv z nosa, takže viem o čom hovorím.

„Hneval by si sa, ak by som si to rozmyslela a išla hrať?"

„Ani nie, že by som sa hneval, ale bál by som sa. Dobre viem, ako dopadol tvoj posledný zápas, takže by som nebol moc nadšený."

„Dala by som si pozor." nezáležalo by to samozrejme len odo mňa, ale tak hádam by brala na mňa ohľad aj Paula a ostatné. Ak už ma raz prišla včera prosiť. Hovorila som o tom samozrejme s mamou, ale ani tá mi nijako extra nedokázala poradiť. Vraj je na mne, či som ešte ochotná jej dať šancu a tak. Ja by som samozrejme asi aj bola, ale bojím sa výsledku. Čo ak to skončí rovnako? Ja...proste by som asi ani nezniesla, ak by som ju takto stratila aj druhýkrát.

„Bernadet!" ozvalo sa zrazu za nami, ale žeby šlo práve o ňu, som nečakala. Myslela som, že sa už v telocvični rozcvičujú.

„Je vás dosť aby ste hrali?"

„Tak je nás šesť, ale Kristen nebude moc použiteľná. Čiže je to vopred prehraté," odpovedala a sklonila hlavu. Na Thea sa radšej ani nepozrela, zatiaľ čo ja som mu však ruku stisla ešte pevnejšie. Bože, vôbec by som tu nemala byť. Len sa zbytočne trápim vecami, ktoré sa už aj tak zmeniť nedajú.

„Možno nie. Vieš, že ona zo seba dá vždy to najlepšie."

„Takže si neprišla, aby si nám pomohla?" opýtala sa pomerne priamo, pričom som ja teda doslova akoby zamrzla v čase. Na jednej strane som mala oproti sebe ju, ktorá ma potrebovala a na druhej vedľa seba Thea, ktorý s tým nesúhlasil. A tak nejako v strede som bola ja. Nerozhodná a zmätená. Prišlo mi to, že nech sa rozhodnem hocijak stále niekoho sklamem. Alebo čo bude ešte horšie...sklamem samú seba. Mala by som už predsa byť rozumná, čo sa týka nejakých dôležitých rozhodnutí v živote a nie všetko nechávať na náhodu, alebo potom na druhých. Jasné, že sa potom nikam nedostanem.