Spring Grass

13.Kapitola

„Kam nás až ťaháš?" opýtala som sa so smiechom, ale ešte stále som pokračovala za Theom, aj keď sa mi už nechcelo. Trocha ma aj prekvapilo, že som toľko vládala, ale asi to bolo len dobré. Už asi dve hodiny sme išli lesom, ktorý bol však nesmierne nádherný. Prišiel mi o dosť iný, ako tie v našom okolí. Ale samozrejme, že ani doma to nie je na zahodenie.

„Už tam pomaly budeme, neboj."

„Ani našej drahej spoločnosti sa už nechce," podotkla som, ale on sa za nami ani neobzrel. Parta šla dnes nakoniec predsa na poľovačku a my sme sa zbalili s šli si nájsť miesto na stanovanie. Mama tá zostala na chate, aj keď ju ráno Diego volal s nimi. Istým spôsobom som si dávala za vinu, že to asi kvôli mne ale nepovedala som napokon nič. Radšej teda. Dnešok som nechcela pokaziť.

No a chlpáči? Ava a Elza si behali ešte niekde pred Theom, Gus sa vliekol za mnou akoby dnes už nachodil stovku kilometrov a nechcelo sa mu no a Lexi skončila u mňa v náručí. Ani neviem prečo, ale toľko trucovala, že ona už nepôjde, až som sa nad ňou teda zľutovala a vzala si ju takto k sebe. Odvtedy jej už bolo samozrejme dobre, len keby tým nepriťažila mne.

„Tak potom nechcem ani vedieť čo by bolo, ak by sme šli na miesto ktoré som myslel pôvodne."

„Ty si hrozný. Myslíš si, že ak ty vládzeš, všetci sme na tom rovnako?" opýtala som sa so smiechom, zatiaľ čo som sa otočila a skontrolovala Gusa. Ten sa tam len motal zo strany na stranu, akoby mal niečo vypité. No aj tak bol rozkošný.

„Mohli by ste byť. Je to aj pre vaše dobro." akože tieto reči neviedli nikam, no čo už? Radšej som sa kochala tým krásnym prostredím, ktoré budeme musieť za pár dní nechať tak a vrátiť sa domov. Aby som bola úprimná, moc sa mi asi chcieť nebude. Aj napriek prvotným problémom to tu predsa nie je vôbec zlé. Rozhodne lepšie ako v škole, kde je kopa ľudí, ktorých nemusím.

Po asi ešte ďalšej polhodine, sme však konečne došli do cieľa. Poviem vám, že aj keď to bola dlhá cesta, stála za to. Hneď, ako sa pred nami rozprestrelo nejaké ďalšie jazero, sa mi natlačil úsmev na tvár. Nohy ma síce dosť boleli, ale ten výhľad mi to vynahradil. Malá, akoby pláž zo štrku, s krásnym dlhým dreveným mólom, oproti nám obkolesovali jazero nádherné hory, zatiaľ čo len sa tiahol všade naokolo. Proste pohľad, aký som milovala už odmalička.

„Vieš kde sme?" ako som sa ešte raz obzrela okolo seba snažila som sa na niečo prísť, ale akosi to nešlo. Nepripadalo mi to tu vôbec povedomé, ani nič také.

„Mala by som?"

„Poď sem," povedal s úsmevom a pomohol mi zložiť si ruksak z chrbta bez toho, aby som Lexi položila. Tej bolo u mňa tak dobre, že sa ani nikam nehrabala. Spolu sme prešli až na mólo, na ktorého konci sme zastali a on ma objal jednou rukou okolo pása. Hory za jazerom sme mali istým spôsobom ako na dlani, čo ešte znásobilo ten nesmierne príjemný pocit, že sme v samom srdci prírody.

„Pozri sa tam hore...oproti nám. Presne medzi tie dva vrchy, kde vidíš len samé skaly." ukázal daným smerom, no ja som ešte ani vtedy nevedela kde vlastne sme. Podľa jeho správania to bola asi chyba, ale tak nech mi to pekne povie sám.

„Možno je to tebe na smiech, ale netuším absolútne kde by sme mohli byť."

„To miesto kam som ukazoval...tam sme predsa tak veľa chodili. A toto krásne jazero pred nami je to isté, na ktoré sme mali odtiaľ zhora stále ten nádherný výhľad. Takže sme k domovu vlastne bližšie, než by si si myslela myška." ja som neveriacky pokrútila hlavou, aj keď to vlastne mohla byť pravda. Ak by mi to však nepovedal, možno by som bola ešte stále mimo. Takže to malé miestečko s pár skalami ktoré sme odtiaľto videli je to isté miesto, kde sme počas jesene trávili toľko času? A vlastne aj miesto, kde som ho prvýkrát videla spolu s Elzou?