Spring Grass

10.Kapitola

„Tak ako?"

„Dá sa. Zažila som už aj väčšiu bolesť," odpovedala som a radšej si k telu ešte lepšie pritiahla deku. Aj keď bol večer pomerne chladný, neodradilo ma to od toho, aby som si sadla von na terasu. Theo, jeho strýko a Oscar skočili von so psami, Diego celý šťastný zabával moju mamu a ja som sa pobrala von. Nečakala som však, že sa ku mne Greg pridá.

„Inak...mrzia ma tie okuliare. Nemal som to v úmysle."

„Nerieš to. Stalo sa." nebolo mi to akože jedno, ale čo by pomohlo, ak by som z toho vinila jeho? Ak by som nevymýšľala, nič by sa predsa nestalo, čiže si za to môžem hlavne ja sama. Ale...vážila som si, že mi tam vtedy pomohol. Mohol sa na nich vykašľať, ale šiel ma hľadať.

„Pokojne ti zaplatím nové, ak myslíš."

„Greg pozri...ja nemám za potrebu z teba ťahať peniaze."

„Tak...fajn." musela som sa nad ním pousmiať. Dalo sa dosť zreteľne poznať, že bol z mojej prítomnosti nesvoj. Ale tak nech si zvyká. Keď je tu Theo robí zo seba tak veľkého frajera, tak prečo ho rozhádže, keď je len v mojej spoločnosti? Pokojne by si zo mňa mohol robiť žarty, koľko by len chcel.

„Ako dlho poznáš Diega?"

„Skoro dvadsať rokov. Ten chlap mi je už vlastne ako brat." kývla som mu hlavou, aby si sadol ku mne, ale on sa radšej len oprel o zábradlie na terase, čím sa mi vlastne otočil chrbtom. Musela som však uznať, že pohľad na jazero bol krásny. To, ako už pomaličky slnko úplne zapadalo a tým oblohu menilo na spleť farieb oranžovej, žltej a miestami dokonca ružovej.

„Takže by si mi o ňom vedel niečo povedať?"

„Nepáči sa ti, že sa tak zaujíma o tvoju mamu?" ako sa tak obzrel za mnou ponad plece, ja som mala chuť sa prepadnúť pod zem. Od hanby samozrejme.

„Nepoznám ho, to je celé. Viem, čo ste zač a práve preto nechcem, aby mama pri ňom trpela, ak by sa niečo zbehlo. Neviem, či ti Theo hovoril o mojom otcovi, ale ak áno, pochopíš ma."

„Ako ste odišli, dali sme si debatu na túto tému." malo mi to napadnúť hneď. Len mi akosi nebolo jasné, či je to dobré. On ho predsa len natoľko nepoznal, aby o ňom mohol niekomu rozprávať. A občas...občas to, čo všetci vidia ani nie je to najhoršie. Vedel síce o tom, že nás otec bije, ale keby vedel aj to všetko iné, čo sa dialo, asi by na neho kompletne zmenil názor. Vlastne...nenávidel by ho ešte viac.

Nikomu som nikdy nepovedala to, ako niektoré bitky vlastne prebiehali. Že ma veľakrát zamkol do izby, len aby som nemohla mame pomôcť. Alebo ešte horšie bolo, keď nám obe zamkol do jednej izby, kde nás mlátil až kým sa neupokojil. Nemali sme vlastne možnosť ani nikam uisť, alebo niečo. Museli sme to skrátka strpieť, aj keď to niekedy nebolo najjednoduchšie. Toto všetko mi v tej dobe pripadalo hrozné, ale on dokázal prísť s ešte niečím horším. Jeden večer, keď prišiel domov podnapitý sme si obe museli vlastne bez dôvodu kľaknúť na zem v kuchyni, zatiaľ čo on sa prechádzal hore-dole, reval po nás a...obe nás bil opaskom. Chápete? Ako...ako z nejakého filmu o barbaroch, alebo k čomu by som to mala vôbec prirovnať.

„Takže ma určite chápeš."

„Vlastne aj áno. Nemusíš sa však báť. Diego taký nie je." nemala som istotu, či mu môžem veriť, ale na jednej strane som asi aj chcela. Mame určite padne dobre, ak o ňu niekto prejaví záujem. Však ona je v podstate ešte mladá a hlavne krásna žena. Čo ak by jej to s Diegom vyšlo? Nemohla by som jej stáť v ceste, lebo ešte nechcem aby bol v našom živote akýsi nový muž.