Spring Grass

4.Kapitola

Ako som tak posedávala na mieste a dívala sa von oknom, nemálo by ma potešila aspoň nejaká tá správa. Theo dnes v škole nebol, lebo musel vziať šteniatka na očkovanie k veterinárovi a vravel, že potom už ani nepríde. Čiže som tu zostala takpovediac sama, no čo sa dá robiť, že? Dúfala som, že mi aspoň napíše, alebo niečo, no on nič. Ani slovo. Teda presnejšie písmeno.

„Ty čo si tu dnes tak osamote posedávaš? Kde máš pána úžasného?"

„Chceš, aby sme sa zas hádali Caleb?" opýtala som sa bez toho, aby som čo i len odtrhla zrak od okna. V hlave som ešte stále mala spomienky na piatkový večer a ako sme si tam vylihovali až do druhej do noci. A musím uznať, že sme videli naozaj kopu padajúcich hviezd. Theo mi pri každej samozrejme pripomenul, aby som si niečo želala, ale akosi to nebolo ani za potreby. Mám predsa absolútne všetko, čo potrebujem, tak načo si želať ešte niečo iné?

„Prečo by sme mali? Ja som ti prišiel hlavne robiť spoločníka a nie hádať sa."

„Tak prosím bez hlúpych a hlavne zbytočných poznámok," odpovedala som a konečne sa prinútila pozrieť na neho. On si už jedna radosť posedával vedľa mňa, s takým tým pohľadom na aký som bola už zvyknutá. On ešte stále dúfa, že si to po tak dlhom čase rozmyslím a dám mu šancu. To sa však nestane. Mám Thea a aj keby nie, nič by to nemenilo. Ja o neho skrátka nemám záujem, len by to už mohol konečne aj pochopiť.

„S tebou sa v poslednej dobe nedá ani hovoriť. Stále si mrzutá."

„Tak prepáč, že sa mi stalo niečo, čo ma donútilo znenávidieť ľudí ešte viac, než dovtedy." pohľadom som pri týchto slovách prebodla Paulu, ktorá sa z nejakého dôvodu práve pozerala našim smerom. Akože snažila som sa jej vyhýbať ako to len šlo, ale nie vždy sa mi to podarilo. Premýšľala som aj nad tým, či by sme si to nemali nejako normálne vysvetliť, ale akosi som sa nedokázala prinútiť k tomu, aby som ju oslovila a začala debatu.

„Ja chápem, že to nebolo určite nič moc, ale nebola si jediná, ktorá trpela. Už som ti predsa povedal, že som sa o teba celý čas bál." hej, sotva som sa znova ukázala v škole, sa mi hodil okolo krku a objímal ma aj dobrých päť minút. Niežeby mi to padlo akosi extra dobre, ale strpela som to. Paula to až tak dramaticky nebrala, ale tak na ňu som svoj názor vyjadrila, ešte keď tu boli Nathan a Daniel. Bože...ako mi občas tí dvaja strašne chýbajú. Bodaj by len žili tu niekde nablízku. Síce si voláme dosť často, ale tak to je predsa niečo iné.

„To si síce vážim Caleb, ale ja potrebujem, aby si pochopil jednu vec. My dvaja, nebudeme nikdy nič viac, ako kamaráti. Ak by som to myslela inak, už dávno by sa bolo niečo stalo. Ale ja na teba proste v inom svetle ako na kamaráta hľadieť neviem."

„Na to máš Thea, čo?"

„Áno. Na to mám Thea," prisvedčila som a na chvíľu si zložila okuliare. Akosi ma dnes od rána boleli oči a na druhej strane som nemala ani moc náladu sa na neho pozerať. Už aby som bola doma, zalezená v posteli s Theom a psami. Nikdy som si nemyslela, že sa nás tam toľko naraz vojde, ale tak život ma o tom chcel silou mocou presvedčiť. Už len keď tam ležíme my dvaja, plus Elza je málo miesta a nieto ešte dve, poprípade tri šteniatka. Ale nesťažovala som sa. Milovala som také chvíle, keď sme boli všetci pekne pokope.

„Ja vážne neviem, čo na tom chalanovi vidíš. Čo má on a ja nie?" a ja viem? Napríklad rozum?

„Láska nemá byť o tom, čo na druhom vidíš, ale čo cítiš Caleb. Výzor a osobnosť sú dve úplne odlišné veci, len škoda...škoda, že to si dnes uvedomuje málokto." jasné, že mňa Theo upútal na prvý pohľad, ale také tie skutočné city prišli, až keď sme sa začali baviť. Už len ten spôsob, akým sa vyjadroval ma úplne dostal. Jeho dokonalý vzhľad bol len taký príjemný bonus.