Zrejme to tak malo byť

~7. časť~

Do triedy vošiel profesor francúzštiny a mal celkom dobrú náladu. „Mám pre vás dobrú správu." „Môžeme ísť domov?" Pozrela som sa na Tea a profesor sa pousmial. „Od pondelka zavrú školu?" Ja som nemala náladu na
hádanie. „Mám pre vás niečo lepšie. Chcel som to povedať na telocviku, ale nemohol som sa dočkať kedy to poviem vám." „Pán profesor už nám to povedzte." Postavil sa pred katedru. „Pán riaditeľ nám schválil výlet." „Pôjdeme znova do múzea?" Povedal ironicky Kyle. „Niečo lepšie. Pôjdeme do Paríža." Trochu ma to potešilo. S Biankou sme vždy túžili ísť do Paríža, ale akosi nám to nevyšlo. Poniektorí sa začali vytešovať. „Pôjdeme tam na päť dní. Pôjdeme v rámci výmenného pobytu a preto každý zaplatí len sto libier. Pre vás francuzštinárov je to povinné a máme ešte päť voľných miest." Začal nám rozdávať papiere. „Prečo mám pocit, že sa netešíš." „Teším sa. Len si neviem predstaviť seba a toho debila v jednom lietadle." Pousmial sa. „Budeš myslieť na Paríž. Je tam asi len tri hodiny cesty lietadlom." Usmiala som sa. „Pán profesor, zapísali by ste Saru?" „To nie je fér. Aj ja chcem, aby tam šli moji kamoši." Pozrela som sa na Kyla. „Saru zapíšem rád. Ten výlet je zároveň aj spoznávací. Nechcem tam mať problémovú skupinu." Keby tam nešla Sara asi by som bola stratená. „Kedy sa ide do Paríža?" "O nejaký ten mesiac." Nemohla som sa dočkať Paríža. „Sara sa zblázni od šťastia keď jej povieme, že pôjdeme do Paríža." Usmievala som sa spolu s ním. Pomaly sme šli do triedy a objala som Saru. „Čo sa deje." „Čo by si povedala na to, keby sme si urobili prázdniny." „Aké prázdniny.. Teo, zasa jej preskočilo?" Zasmiala som sa. „Pôjdeme do Paríža." Usmiala sa a začala poskakovať od šťastia. „Naozaj?" Prikývla som a oboch nás objala. „O nejaký mesiac pôjdeme do Paríža! Aby som sa začala baliť." Zasmiala sa. „Bude to náš prvý výlet do zahraničia." Normálne som sa začala tešiť, že pôjdeme spolu. Nasledoval už len telocvik a sedeli sme v triede. Nastali hádky a nezhody. „..pán profesor! Aj my chceme ísť do Paríža." „Všetci sa láskavo ukludnite a zachovajte kľud. Keby som mal vyberať študentov, tak by mi robila spoločnosť len Ema. Musím brať celú skupinu a máme päť voľných miest, kedže riaditeľ zapísal pätnástich ľudí. Program bude vo väčšine neprekvapivo po francúzsky. Ja nikomu prekladača robiť nebudem." Začali frflať a sťažovať sa ešte viac. Po chvíli konečne zazvonilo a opustili sme školu. Teo ma potľapkal po pleci. „Ideme?" Dívala som sa na neho. „Zabudla si?" Buchla som sa po hlave. „No jasné." Usmiala som sa a schmatla Saru za ruku. „Pôjdeš s nami? Idem sledovať basketbal." „Hmmm..no dobre." Usmiala som sa. „Mohli by sme skočiť na pizzu." „Fu dobre. Som hladná." Išli sme do Teovho auta. „Chcem si dať aj pivo takže nemôžem ani šoférovať." Išli sme na basketbalové, betónové ihrisko. Bolo tam zopár ľudí. Sadli sme si na zem do kúta a rozprávali sa. „Mohli by sme ísť aj na nákupy. V Paríži je isto krajšie počasie ako tu a chcem kúpiť šaty." Usmievala sa na mňa. „Fajn..mohli by sme ísť v pondelok?" Prikývla. „Vezmeme aj Tea. Isto tam nepôjde v mikinách." Zasmiala sa. „Hrajú dobre." Pozrela sa na nich aj ona a usmiala sa. „Sú dobrí. Škoda, že si ho na škole nevšímajú. Mohli by ho vziať aj na športovú univerzitu, no on tvrdí, že hrá len pre srandu. Radšej je DJ-om." Usmievala sa. „Už sa neviem dočkať kedy vypadnem na päť dní z Anglicka. Človek sa celý život niekam chystá a keď bude mať osemdesiat, uvedomý si, že nikde nebol. Nechcem tak dopadnúť." Chytila som ju za ruku. „Veď aj tu je predsa pekne a žije to tu." „Hovorí dievča z New Yorku." Sklonila som hlavu. „Prepáč. Ja som len..už chcem konečne vypadnúť." Zasmiala sa. „Chcem vidieť celý Paríž, takže si neber ani pyžamo." Znova sa zasmiala a ja som sa len usmievala. „Myslím to vážne." „Ja viem." Drgla do mňa a j som sa usmiala ešte viac. Chvíľu sme sa ešte rozprávali a potom ku nám prišiel Teo. „Už sme dohrali. Nevadí ak pôjde na pizzu aj.." Pozrel sa na chalana, ktorý sa ku nám približoval. „Spomenula som si, že ..musím ísť domov." Nahodila som zúfalý úsmev a otočila sa, lenže Teo ma schmatol za ruku. „Bola si hladná." Postavil sa pred nás a napil sa vody. „Ahojte. Ty musíš byť Sara." Usmial sa na ňu a pozrel sa na mňa. „Auto je v pohode." Pousmial sa nad tým a ja som sa cítila trápne. „Lukas." Podali sme si ruku. „Ema." „Rád ťa spoznávam Ema." Tak pekne vyslovil moje meno. „Tak by sme mohli ísť na pizzu." Všetci sme mierili ku autu a posadali si. Oni dvaja sa o niečom rozprávali a ja som sa dívala von oknom. Zastali pred pizzériou a vošli sme dnu. Posadali sme si ku stolu a predo mnou sedel Teo a vedľa Sara. „Lukas..chcem sa ti poďakovať za to, že si ma chytil." Dívala som sa na zelenobiely kockovaný obrus. „Máš za čo.." Pozrela som sa na neho a on sa na mňa pobavene díval. „Čože." Kývol plecom. „Mňam..dám si šunkovú pizzu. Kto si dá so mnou?" „Ja tiež, ale nech je tam kukurica." Pritakal jej Teo. „Ja si dám to čo stále." „To je aká." „Vegetariánska." Pozrel sa na mňa. „Nevyzeráš na bylinožravca." Sara sa zasmiala, ale mne to neprišlo vtipné. Skôr sa ma to dotklo. „Vďaka." Odsekla som urazene. „Žartoval som. Prepáč..dám si tú chuťovku s tebou, ak teda môžem." „Od kedy si bylinožravec." Pousmial sa. „Dáme si aj pivo, že." Pozrela som sa na Tea. Po chvíli nám priniesli objednávku a dívala sa na neho ako zareaguje na prvé sústo. „Mňam." Pozrela som sa na neho podozrivo. „Pokojne si daj šunkovú." „Chutí mi." Odpil si z piva. „Nechutí. Nenahnevám sa." Položil ju. „Naozaj nie? Je taká suchá a tak čudne páchne." Mne chutila. Vzal si kúsok zo šunkovej pizzi a ja som pomaly jedla tú svoju. Dojedli sme a kráčali ku autu. „Pôjdeme večer na drink?" Pozrela som sa na neho. „Prečo by sme mali." „Pretože som ti zachránil život." No jasné. Usmiala som sa na neho. „Beriem to ako áno. Vyzdvyhnem ťa o ôsmej?" Prikývla som a nastúpila do auta. „Čo keby sme už zajtra skočili na nákupy. Načo čakať do pondelka. Urobili by sme si jeden skvelý pohodový deň. Bolo by nám fajn." „Ja s vami nejdem." „Prosím. Musíš ísť s nami. Pomôžeme ti vybrať niečo do Paríža. Okrem toho musím skočiť ku kaderníčke a prefarbiť si vlasy. Táto červená je už vyblednutá." „Môžeme sa predsa stretnúť v bare." „Nie. Teo, nenecháš predsa dve opustené, stratené maturatnky v nákupnom centre. Naozaj to nebude nič dlhé. Ak nechceš ísť na nákupy tak nechápem čo budeš robiť v Paríži." „Zrejme sa tam zakopem." Zastal pred mojim domovom a ja som vystúpila. Brány boli otvorené. „Tak sa majte." „Vidíme sa ráno." Usmiala som sa na nich a vošla dnu. Zamkla som to a stíšila hudbu. „Nik?" Bolo ticho. Priam až hrôzostrašné. Pomaly som šla hore až do kuchyne. Sedel tam pri káve s otvorenými novinami. „Tak tu si." „Ako bolo v škole." „Fajn." Usmiala som sa a sadla si ku nemu. „Čo keby sme šli skúsiť auto. Všimol som si, že si si ho opravila úplne sama. Dolu klobúk Ema. Keď som ťa pred dvoma rokmi videl stáť pred letiskom..pomyslel som si, že taká pekná blondýnka ani nemôže vedieť čo je to život. Ale po čase som zistil, že to vieš úplne presne." Usmievala som sa na neho. „Takže podla teba je blondýna neschopná baba, ktorá nevie opraviť defekt?" Zasmial sa. „Presne tak. No ak ti to pomôže tak si ma presvedčila o opaku." Aspoň o niečom som ho presvedčila. „Prečo si zamkla. Nie je večer." Kývla som plecom. „Sila zvyku." Postavil sa. „Idem otvoriť." Pomaly šiel dolu. „Čo máš na pláne večer." Spomenula som si na Lukasa. „Asi pôjdem von." „Fajn. Ja idem pomôcť na preteky a večer nezamykaj." „Dobre." Sledovali sme telku a potom keď bolo pred ôsmou Nik odišiel a ja som čakala na Lukasa. Asi trikrát som sa prezliekla, pretože som mala pocit..pocit, ktorý som nemala už veľmi dlho. Keď bolo deväť hodín, dala som si pyžamo a urobila pukance. Možno si zo mňa chcel len vystreliť a ja som mu uverila.

Dívala som sa do zrkadla a na sebe som mala čiernu sukňu s veľkou mašľou v predu. „Nie." Podala mi fialové šaty. „Šaty nechcem." „Prosím..veď si len predstav, že v týchto šatách budeš stáť na Eiffelovke a tvoj princ ťa uvidí a vášnivo pobozká." Sara mi veľakrát pripomínala Bianku. Obe mali totiž bujnú fantáziu. „Ema, veď Paríž je mesto lásky." „Las Vegas je mesto peňazí či mesto anjelov a hovorí sa, že aj mestom hriechu." Drgla do mňa. „Skús si tie šaty. Prosím." Povzdychla som si. „Fajn." Šaty som mala naposledy na pohrebe. Trochu ma pychali a cítila som sa v nich tak čudne, presne tak ako sa cítila v šatách stará Ema. „Páni si krásna. Mala by si nosiť šaty." Nahodila som falošný úsmev a prezliekla som sa. „Takže chceš len tie šaty a túto mikinu." „A tento svetrík." Bol svetlohnedý a dlhší. „Fajn. Skočím ku kaderníčke..nechceš niečo s vlasmy?" Kývla som hlavou. Vlasy som mala dlhé po prsia. Boli neposlušne strapaté a stále blond. Akosi som sa nedokázala vzdať svojej prirodzenej blond farby. „No dobre teda. Ak budeš chcieť, tak by si mohla na mňa počkať." Kráčali sme ku kaderníctvu. „Idem si kúpiť hranolky a hneď som tu." Vzala nákupné tašky a šla do vnútra, zatiaľ čo ja som čakala v rade. „Hladná?" Pozrela som sa vedľa seba a stál tam vysmiaty Lukas. Nezmohla som sa na nič iné, len na prikývnutie. „Mrzí ma ten včerajšok." „Čo bolo včera." „Mali sme ísť spolu von." „Ahá..úplne som na to zabudla. Mala som veľa práce." „Naozaj?" Znovu som prikývla. Nechcela som, aby vedel, že som ho ako hlupaňa čakala. „To som teda rád, pretože som ti chcel zavolať, ale nemám tvoje číslo." Usmiala som sa. „Zo zásady ho nerozdávam každému koho stretnem na ulici." Podali mi hranolky s kečupom a ja som zaplatila. „Takže bylinožravce môžu jesť hranolky?" Strčila som do neho. „Si tu sama?" Mierila som ku kaderníctvu. „Našťastie nie. Sara je vo vnútry a ja ju čakám." Ukázala som smerom na kaderníctvo. „Máte babské nákupy?" „Také niečo." Usmial sa. Pomaly som jedla hranolky a on stál pri mne. „Ešte stále mi dlhuješ ten drink." Pozrela som sa na neho a on sa díval na mňa. „Viem." „Kedy máš čas." „Tak a toto už neviem. Príď hocikedy a pôjdeme." „Tak teda dobre. Prídem." Pozrel sa smerom ku skupinke ľudí. „Som rád, že som ťa opäť stretol. Vidíme sa čoskoro." Len som sa usmiala a on odišiel. Čakala som na lavičke a po dlhej dobe konečne prišla. Mala ich prekrásne. Od hora mala tmavofialovú, ktorá po končeky bola až svetlá. Bolo to krásne. „Človek ide do Paríža tak musí niečo investovať aj do seba." Usmiala sa. Kúpili sme ešte čierne klobúky a mne bielu blúzku. Keď som konečne došla domov, bola som šťastná, že žijem. Bola som unavená a príšerne ma boleli nohy. Zvalila som sa na sedačku a tašky pustila na zem. „Žiješ?" Smial sa Nik. „Som unavená. Nevládzem. Zomriem." Sadol si ku mne. „Nepreháňaj. Nič si nerobila len nakupovala. Kúpila si všetko potrebné do Paríža?" „Ja ani neviem. Kúpila som si bikiny, novú mikinu a nejaké topánky. Klobúk pre prípad keby som sa ocitla na titulnej stránke najpredávanejšieho časopisu s nejakou celebritou a aj menšiu taštičku na peňaženku a mobil. Ešte zopár vecí, ale už ani neviem." Otvorila som oči. „Práve si minula svoje mesačné vreckové." Pozrela som sa na neho. „Asi aj dvojmesačné." Postavila som sa. „Čo dnes podnikneme." „Ideme jazdiť? Prosím." Kývol hlavou. „Mám návrh. Ja pôjdem na svojej motorke maximálne dvestovkou a ty pôjdeš hneď za mnou na tej svojej." „Pôjdeš osemdesiatkou." „Stopäťdesiat." „Stovka." Sadla som si. „Presvedčil si ma." Usmiala som sa a postavila. „Len si dám rifle a mikinu a hneď som dolu." Po chvíli sa aj tak stalo. Sedela som na svojej červenočiernej motorke a pomaly dýchaj. „Ema." Hodil mi čiernu prilbu a ja som ju chytila. „Nié. Prečo." „Môžeme sedieť doma ak chceš." „Bože." Dala som si ju na hlavu a vyrazila som do lredu ako prvá. Šla som len stovkou a poriadne si to užívala. Nik nechcel, aby som jazdila sama a preto som jazdila len zriedkakedy. Bolo to pre mňa ako keby som mohla znovu žiť a všetky myšlienky si nechať prejsť hlavou, lenže ja som v tej chvíli na nič nemyslela. Urobili sme si dlhšiu jazdu a trocha sme sa pretekali. Bolo to zábavné, až do chvíle keď som nezaparkovala v našej garaží a nezložila si prilbu. „Bola to bomba." „Ja viem." Pozrel sa na mňa a šiel hore až do kuchyne. „Dáš si tousty?" „Hej." Ja som sa rozvalila na sedačke a zapla telku. Nik robil najlepšie tousty na svete. Namiesto salámy mi dal šalát a kukuricu a urobil zeleninovú oblohu.