Zrejme to tak malo byť

~25. časť~

Poriadne som sa porozhliadala po jedálni a sadla si ku nášmu stolu. „Možno sú ešte vonku, no určite sa stretnete.” Pozrela som sa na Saru. „Teraz mám pocit, že som cvok a Bianka bola len prízrak.” Zasmiali sa obaja. „Veríme ti Em.” Objednala som si ovocný šalát a pomaly ho jedla. „Fajn. Teraz máte voľno do desiatej sa môžete zdržiavať vonku. V hoteli môžete byť hore aj do rána, ale musíte byť v hotely.” Na všetkých sa spokojne usmial a potom odišiel ako prvý.
Všetci sa začali dohadovať, kto kam pôjde. Prišiel ku mne Kyle a za ním šli ostatní. „Ema..máme problém a prosbu zároveň. Musíš ísť na recepciu a presvedčiť recepčného, že profesor svoje slová odvoláva a večierku nemáme o desiatej, ale o jednej ráno. Poznáš francúzske vtipy a ovládaš zopár fráz ohľadom zavádzania.” „Budem mať z toho problém.” „Nebudeš. Nikto na nič nepríde. Prosím. Večer si poriadne užijeme v Paríži tak ako sa patrí.” „Nejdem von, ale vy pokojne choďte. Ja to vybavím.” „Naozaj?” „Zabavte sa. Ak prídete opití a prichití vás profesor, tak s tebou nikdy neprehovorím.” Podali sme si ruky. „Fajn. Dám na nich pozor.” Usmial sa sladko a otočil sa na ostatných. „Dnes večer to poriadne roztočíme!!” Všetci sa potešili a odišli. „Vieš, že ti na to recepčný neskočí.” „Kto povedal, že idem za recepčným.” „Fajn Em. My ideme na izbu a potom nám daj vedieť. Zrejme skúsime vaňu a bublinky.” Zasmiala sa. Išla som na recepciu a poklopkala po profesorovom pleci. „Vy ste nešli von?” „Nie. Práve preto s vami musím hovoriť. Mám menšiu prosbičku. Čo keby ste posunuli večierku kus pozdejšie. Napríklad na pol noc.” „Nie.” „Neopijú sa a už vôbec si neurobia hanbu.” „Ako to viete.” „Viete si predstaviť, čo tu stojí jedna vodka? Okrem toho im bude dlho trvať kým nájdu bar. Ani nevedia ako vyzerá parížská zábava a bude im trvať rok kým si poriadne vypýtajú drink. Okrem toho sú takí zničení, že dnes večer budú vonku maximálne do pol jedenástej.” „Čo z toho budem mať ja.” „Získate si ich dôveru a náklonnosť a na maturitnom večierku budete najospevovanejším a najlepším profesor na škole. Budete populárny.” Pousmial sa. „Tak teda dobre. No ak prídu opití o jednej nad ránom..budem strašne sklamaný a nasledovné dni nás budú čakať aj desať kilometrové túry.” Zasmiala som sa, no on to myslel asi vážne. Chcela som odísť no zastavil ma recepčný. „Madmazel Ema. Na terase vás čaká Bianka.” Usmiala som sa na neho a mierila tam. Najskôr som sa zastavila na izbe a poriadne sa nadýchala. „Sara! Teo! Budem na terase!” „Uži si to!” Zabuchla som dvere a po schodoch sa dostala až na terasu. Bola tam veľká plocha a kopec stolov. Počula som Biankin smiech a mierila tam. Snažila som sa nepozerať sa dolu. Pri stole sedel aj Chris, Dag a Monika, Viola, Lea, Ron, Erik a Herry. Mala som pocit, že sa všetci zmenili. „Ahojte.” Pousmiala som sa a sadla vedľa Bianki na pohodlnú stoličku. „A1 je konečne kompletná.” Ron mal pravdu. Boli sme znovu ôsmy. „Tak hovorte, ako žijete. Čo škola a čo tanec. Počula som, že ste neprestali tancovať.” Bola som nervózna. Nechcela som nič pokaziť na tomto večeri. „Máme sa skvelo. S tancom sme nikdy neprestali. Keď raz začneš, nechceš ani prestať. Pochvál sa ty, ako je v Sanwei.” „Celý rok tam prší a keď neprší, tak je zamračeno. Inak to ujde. Bývam s Nikom a pomáham mu s autami. Je to skvelé.” Stále som neverila, že vedľa mňa sedí Bianka. „Ou, dáš si niečo na pitie?” Všetci mali niečo naliate. „Dám si niečo. Náš profesor je milý. Mám u neho áčko a dá sa s ním fajn pokecať.” Pousmiala som sa. Ben sa postavil a išiel mi po drink. „Takže si stále bifľoška.” Pozrela som sa prvýkrát na Daga a po tele mi prebehli zimomriavky. Jeho blond vlasy už dávno neboli blond. Boli svetlo hnedé a jeho vymakané, vypracované telo bolo ešte v lepšom stave než som ho videla naposledy. „Nie som.” „Určite sa hlásiš na najlepšie univerzity.” Pozrela som sa na Violu. „No..ešte ani sama neviem kam pôjdem a kde zakotvým. Nechám sa prekvapiť.” Mojej ruky sa dotkla Bianka. „Tak poď na univerzitu do New Yorku. Mohla by si bývať s nami a určite by ťa prijali na hociktorú univerzitu.” V jej očiach som videla nádej. „To je predsa ešte ďaleko. Ešte si to premyslím. Bolo by fajn byť znova doma, ale aj tu mám svoje miesto.” „Pomáhaš Nikovi s autami. To je naozaj pekná budúcnosť a perfektný život.” Monika ma zrejme nemala v láske. „Neverili by ste, ale pretekám a jazdím na motorke. Opravujem autá a dokážem im dať nový život.” Stíchla. „Tu je tvoj drink. Vraj to pijú všetci parížania.” Usmiala som sa na neho a cez ružovú slamku sa napila. Bolo to dosť tvrdé. „Kam sa hlásite vy.” „Monika bude skvelá manažérka. Veď dokázala dať do kopy nás. Ron ide v otcovich šlapajách na medicínu a Viola chce skúsiť veterinu v Texase..” Spomenula som si na Ryana. „..Dag plánuje právo.” Dag nikdy nemal rozum na to, aby sa dostal na právo. „Takže zapracovali ockove peniaze. Skvelá budúcnosť pre samostatného chalana.” „Problém?!” „Nie. V pohode. Isto bude s teba perfektný právnik.” „Aspoň viem čo od života chcem. Viem si zaplatiť univerzitu a nie som závislý na rodičoch..och prepáč zlato, ale ty žiadnych nemáš.” Poriadne som sa nadýchla, aby som mu jednu nestrelila. Ani si nevedel predstaviť ako ma zranil. Na rodičov som myslela každý deň a priala si, aby boli na mňa hrdý. Dag zrejme neprežil pohľad na mňa a preto udrel tam, kde to bolí najviac. „Dag si normálny?! Mal by si odísť.” „Ona už medzi nás predsa nepatrí. Nech odíde ona.” Nechcela som, aby sa kôli mne hádali a preto som sa postavila. „Ema ty si sadni. Nevideli sme sa večnosť a keď sa Dag nezmestí do kože a potrebuje si niečo dokazovať nech odíde on.” Postavila sa Viola, Monika, Ron, Herry a Erik. „Radi sme ťa videli Ema. Dag poď už.” Postavil sa a díval sa mi priamo do očí. „Som zvedavý či si si vo svojom perfektnom živote našla niekoho nového alebo si nikdy neprestala myslieť na mňa.” Nevedela som na rýchlo reagovať. Občas som si tak predstavovala, aký by bol svet, keby som ostala v New Yorku a on by ma nepodvádzal. Po čase som bola vďačná Bohu, že nám rozdelil cesty a zamiešal karty.