Zrejme to tak malo byť

~55. časť~

Svoj zrak som upriamovala na pohár, v ktorom bola tmavá tekutina s ľadom. Vedľa mňa sedela Sara a oproti nám Kyle s Teom a Lol.
Lol bola naozaj zlatá a optimistická osoba. S Kylom tvorili prekrásny pár. Dívali sa na seba tak, ako pred mesiacmi ja s Lukasom. Chýbalo mi to. Veľmi.
Všetci sa smiali a zabávali. Ja som však bola myšlienkami niekde inde. Myslela som na Violet. Chcela som ju držať v náručí. Chcela som ju vidieť. Chcela som ju mať pri sebe.
„Ani si si s nami nepripila.” Pozrela som sa na Tea a Sara mi podávala pohár. „A nehovor, že si si odpila, pretože som ťa sledoval. Myšlienkami si úplne inde. Mala by si si konečne užiť chvíľu, že môžeš piť.” Pohár som položila na stôl a oprela sa o opierku.
„Mám strach o Violet. Bola by som radšej, keby tu už bola s nami.” Všetci sa na mňa usmiali.
„Ach Em. Nemaj strach. Naša malá princeznička je určite v poriadku.” Usmiala som sa a sklonila hlavu. Možno mali pravdu a ja som sa zbláznila. Zvonil mi mobil a ja som si ho vzala. Pozrela som sa na display a usmiala sa.
„Volá ti on?” Prikývla som a postavila sa. Prechádzala som okolo nich.
„Poviem mu to. Urobím to. Je predsa otec a mal by niesť určitú zodpovednosť ja on.” Všetci prikyvovali a ja som mierila do Kylovej izby. Sadla som si na posteľ a konečne prijala hovor.
„Konečne si to zdvyhla. Už som si začal robiť starosti.” Konečne som počula jeho hlas.
„Som v pohode.” Povedala som s úľavou a povzdychla si.
„Volal som ti včera aj pred včerom. Nedvýhala si. Kyle mi povedal, že si mala dôležité veci.” Lukas vedel, že som naďalej v Anglicku. Viac som mu nepovedala. Nemala som odvahu.
„Bola som v práci a niečo musela vybavovať.” Mala som obrovské výčitky svedomia, že som mu nepovedala pravdu. „Ako sa máš ty.” Chcela som rýchlo zmeniť tému, čo sa mi aj podarilo.
„Je tu fajn. Chýbajú mi priatelia. No čoskoro sa tento skvelý sen skončí a ja sa vrátim do reality. Bude mi to tu chýbať.” Znel tak smutne a sklamane. „Ty máš život ako z rozprávky. Máš skvelých priateľov, ktorí sú stále pri tebe a pomáhajú ti, vypočujú ťa a rozosmejú. Máš skvelú prácu a celý život pred sebou.” Kiež by to bola pravda. Kiež by vedel pravdu.
Len dýchaj a povedz mu to. Si silná. Dokážeš to. 
„Keď sme už pri mojom živote.. Chcela som ti vlastne povedať jednu novinu. Je to vlastne jedna veľká správa a nebudem sa čudovať, ak tomu nebudeš veriť, ale...” Začula som v telefóne ďalší hlas. Ženský.
„...už som pripravená. Lukas? Kde si. Nemienim znova čakať. Mali by sme sa poponáhľať..” Bola asi v druhej miestnosti.
„Hneď som tam Vanesa!..prepáč Em. Čo si mi chcela povedať?” Spanikárila som. On si našiel priateľku a na mňa sa vykašlal. „Čože? Ja..nič som nechcela. Musím končiť. Uži si večer..možno deň. Ahoj.” Nestihol nič povedať, pretože som zložila a sedela v izbe. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala a doľutovala sa. Bola sok rozhodnutá ísť do obývačky a poriadne si užiť zvyšok večera s nimi. Avšak keď som sa ocitla opäť vedľa nich, nedokázala som sa napiť alkoholu.
„Ako zareagoval. Čo povedal.” Pozrela som sa na Lol a mlčala. Nechcela som sa to myslieť.
„Počkať, povedala si mu to, že?” Kývla som hlavou a nadýchla sa. „Bola som tak blízko. Lenže nás prerušila Vanesa. Mali tam rozrobenú prácu.” Povedala som a dúfala som, že sa ma uľaví a bude kus lepšie, ale opak bol pravdou. Bolo to ešte len horšie. Nechcela som im kaziť náladu a preto som sa postavila. „Idem si ľahnúť. Som unavená a ráno idem do nemocnice.” Nechcela som sa dívať na ich ľútostivé pohľady. Po každom mojom sklamaní či smútku mali v očiach presne taký istý ľútostivý pohľad a mlčali. Čo najrýchlejšie som sa presunula do spálne a skočila do postele.
Neviem, čo bolo horšie. Vedieť, že niekoho má a zabudol na mňa. Alebo si naďalej predstavovať nereálny scenár v mojom živote a naďalej si dávať falošné nádeje, ktoré ma každý deň sklamávali a ničili moje ilúzie na šťastný život. Jedno však bolo isté. Nič nebolo podľa mojich predstáv.