Zrejme to tak malo byť

~18. časť~

„..nebudem behať. Pán profesor, mne sa naozaj nechce. Je mi zle." Stála som vedľa Sari a pridržiavala ju pri živote. „Tak dobre Sara. Vyzeráš naozaj hrozne. Choď si sadnúť a ostatní si zahrajú voleyball. Dajte sa do dvoch skupín a začnite hrať." Išiel ku mne Teo a pritisol si ma ku sebe. „Neboj sa. Budeme spolu v tíme a jednu hru bez Sari prežiješ." Postrapatil mi vlasy. „Joj Teo." Zasmial sa. „Ema. Poď na chvíľočku." Rýchlo som odbehla ku profesorovi a Sare. „Áno." „Už ste sa rozhodli na akú univerzitu pôjdeš?" Sadla som si na lavičku. „Ja neviem..ešte si to premyslím." Usmiala som sa na neho. „Pokojne by ste mohli skúsiť aj učiť francúzštinu a aj literatúru..ide vám to dobre a pokiaľ viem, tak vás to baví." Mal pravdu. „Ešte si to premyslí." „Dajte mi vedieť do štvrtku rána." „Hm." Odišiel od nás a ja som naďalej sedela pri Sare. „Kam sa hlásiš ty." „No predsa tu. Lukas povedal, že budeme chodiť spolu na obedy a predstaví ma všetkým chalanom na univerzite." Zasmiala sa. „Hlási sa tam aj Teo. Bude fajn vyštudovať podnikanie. Máme dokonca aj plán. Otvoríme si podnik a budeme ho všetci spolu prevádzkovať. Bolo by to fajn. Samozrejme, že Lukas by naďalej fotil. Aspoň by sme mohli všetci ostať po kope v Sanwei." Pozrela sa na mňa. „Viem o vašom pláne. Pôjdete do Texasu a budete spolu šťastný." Nechcela som, aby o tom vedela skôr ako jej to poviem sama. „Hneváš sa? Chcem sa vrátiť do Ameriky a raz určite navštíviť New York. S Ryanom si rozumieme a máme sa radi." Objala ma. „Nezabudni mi poslať pohľadnicu." Potešilo ma to, že reagovala takto. „Chalanom to nehovor. Nechcem, aby to vedeli skôr než sa o tom porozprávam s Ryanom." Prikývla. „Po telocviku ideme na tetovanie. Snáď sa tešíš." Usmiala sa. Konečne dostala farbu. „Závisí to od toho, čo si dám vytetovať." „Dáme. Nechaj sa prekvapiť." Do konca telocviku sme sedeli na lavičke a dívali sa na spolužiakov. „Prepáč, že som ti skazila výlet v Londýne." „Neskazila si ho. Bolo super. Aj tak som sa tam nudila." Pousmiala som sa. „Prehnala som to s alkoholom. Kôli Lukasovi a Teovi..stavili sa.." Zasmiala sa. „Vraj nezvládnem vypiť...už ani neviem. Podstata celého je, že som vyhrala." Povedala radostne. „Som rada." „Mohli by sme skočiť potom na obed. Umieram od hladu." „Pôjdeme na tetovanie a potom musím byť doma. Nik by sa zrejme zbláznil, ak by som nedošla včas. Mám pocit, že mi dá zaracha. Ešte mi nikdy nedal zaracha. Ak mi ho dá, tak to pochopím, ale neakceptujem." Pousmiala som sa. „A navyše ma zabije za ďalšie tetovanie." Zasmiala som sa zúfalo. „Mám strach, ale ak si to dokázala ty.. Dokážem to aj ja." Zvyšok hodiny sme len sedeli a dívali sa na nich. Po skončení som sa prezliekla a mierili sme spolu do tatérskeho štúdia. „Ahoj Ema. Naposledy sme sa zrejme nepochopili. Už žiadne tetovanie." Pozrela som sa na neho a postrčila Saru ku kreslu. „Ja viem. Prišla som so Sarou. Dáme si spoličné tetovanie." Sara si sadla do kresla. „Naozaj posledné." Usmiala som sa na neho. „Sara na teba by som nikdy nepovedal, že si dáš tetovanie." Buchla som ho do ramena. Pripravoval si ihly. „Sara..lahni si na chrbát." „Prečo." „Tak som premýšľala nad naším tetovaním a bolo by fajn ak by to bolo nad pásom na chrbte. Bude tam vtáčik s malým srdiečkom..bude to krásne." Ľahla si na brucho a vyhrnula si košelu. „Čo nové v škole baby." „Všetko v pohode. O pár týždňov skončíme." „Kam pôjdete ďalej." „Sara ostane tu a ja ešte neviem." Ďalej bolo ticho a ja som si pozerala ďalšie obrázky. Konečne sa Sara postavila. „Asi som mŕtva." Pozrela som sa na to a bolo to perfektné. „Super. Teraz ja." Ľahla som si ja. „Em? Musím ísť domov, no vidíme sa zajtra." „Fajn." „Hlavne si na to nedávaj dnes vodu a neoškieraj sa o to." „Dobre. Vďaka." Odišla. Ja som si vyhrnula tričko a ležala na kresle. „Presne také isté ako má Sara?" „Hmm." Zapol hudbu a ja som oddychovala. Niekto oddychuje na masáži či na manikúre alebo na nákupoch. Ja oddychujem počas tetovania sa. Pohmkávala som si melódiu hudby a potom ma potľapkal po stehne. „Fajn. Už to je. Dúfam, že sa už tu nikdy neuvidíme." Zasmiala som sa a vyberala si peňaženku. „Tentoraz to je na mňa." Usmiala som sa a poďakovala. Pomaly som odtiaľ odchádzala až domov. Mala som radosť z toho tetovania. Premýšľala som aj o tej párty, na ktorú ma pozval Ryan.
„Už som doma!" Hodila som tašku na zem a mierila ku jednému terénnemu vozidlu. „Ahoj." Pozrela som sa na neho a on sa postavil ku mne. Bol kus zarastený a dosť unavený. „Kde ai bola." „V škole." „Mala si prísť hneď po škole. Meskáš hodinu a pol." Poriadne som sa nadýchla. „Boli sme so Sarou v meste." Neveril mi. „Choď hore. Objednal som pizzu bez šunky. Najedz sa a potom pokojne príď." „Treba niečo pomôcť." Pozrel sa na mňa. „Hej. Treba mi umyť auto." Pozrela som sa na neho. „Naozaj? Umyjem ho v pohode. Mal by si však vycúvať na dvor." Uškrnul sa. „Myslel som si, že tetovanie si nemôžeš namočiť vodou." „Aké tetovanie." „Volal Teo. Je rád, že ste šli na spoločné tetovanie." Myslela som si, že zabijem Tea. „Tak fajn. Mám ho kôli Sare." „Dohodli sme sa, že už žiadne tetovanie." „Lenže to je moje rozhodnutie, moje telo a môj život." Povzdychol si. „Ak nevycúvaš ty, tak to urobím sama." „Umyjem ho aj sám." „Pomôžem ti." „Nepotrebujem tvoju pomoc Ema. Choď sa učiť." „Si hrozný." „Si rovnaká ako tvoja mama. Ani jej nebolo rady." Nemal spomínať mamu. Nikdy nespomínal rodičov. Išla som hore do kuchyne a zohriala si pizzu. Celý čas som ležala na posteli a potom sa ku mne prihovoril. „Nemal som ju spomínať." Len som sa na neho pozrela a znovu na strop. „Ema prepáč..ale v poslednej dobe ťa strácam. Už som si zvykol na teba ako na spolubývajúcu a nechcem, aby sa to zmenilo." Sadol si na posteľ. „Nebuď tvrdohlavá." „Nie som. Len nechápem prečo sa do mňa staráš." „Nechcem ti nahradiť rodičov. Len ťa považujem za mladšiu ségru, ktorá nevie čo zo životom a všetko ju nadchne. Nechcem byť ten debil, ktorý ti všetko zakáže." Pousmiala som sa. „Takže to znamená, že si pôjdeme zajazdiť? Tak dávno som nejazdila." „Jasné že nie. Je večer a tma. Zajtra máš školu." Sadla som si na posteľ. „Fajn. Zajtra mám hrozne nudnú školu." „Môžeme si dať špagety ak by si chcela." Usmiala som sa a on ich objednal. „Volal mi profesor..neviem aký, no asi ten z literatúry. Máš si premyslieť univerzitu. Kam máš v pláne sa hlásiť." „Tak ja..no..poznáš Ryana? Asi nie, ale máme skvelý bláznivý plán.." Zasmiala som si a ďobla zo špagiet. „Máme sa strašne radi a tak nás napadlo.. No vieš, on by mal svoj vlastný ranč a ja by som chodila na univerzitu..zrejme veterinu a pomáhala mu." „Nepoznám žiadneho Ryana a podľa tvojho rozprávania sa dlho nepoznáte." „Ja viem, ale nemusíme sa dlho poznať, aby sme vedeli, že sme pre seba stvorený." „Neželám si, aby si žila s niekým, koho poznáš sotva mesiac. Je to celé na hlavu." „Ja viem a chápem ťa, ale.." „Čo ak ťa nechá, pretože si nájde niekoho lepšieho. Alebo mu ide len o..veď vieš." „Poznáme sa dobre a nejde mu len o sex. Je to fajn chalan." Chytil ma za ruku. „Premysli si to prosím." „Dobre." Nemala som v pláne si to premyslieť, pretože som bola rozhodnutá. Začať od znova v Texase s Ryanom.