Zrejme to tak malo byť

~40. časť~

„...ja za to nemôžem!" Prebudila som sa na hrozný krik. V hlave som mala časovanú bombu a v žalútku dinamit, ktorý mal za chvíľu vybuchnúť. „Ja som ju nenútil piť!" Horkoťažko som sa postavila na nohy a zišla ku rozhádanej Sare s Kylom dolu. Držala som si hlavu a dlaňou pritláčala o čelo. Dúfala som, že tá bolesť prejde, ale neprechádzala. „Žijem. Všetko je v poriadku." Pozreli sa na mňa obaja. „Ema povedz jej, že to ty si chcela ísť piť." Prikývla som. „Hej. Alkohol je liek. Pomôže ti na pár hodín zabudnúť na všetko." Usmiala som sa. Nebolo mi všetko jedno, ale podarilo sa mi zmieriť s pravdou. Nebol to najľahší súboj, ale stál za to. „Si v poriadku Ema? Prespala si celý deň. Je utorok, desať ráno." Sklonila som hlavu. „To nič. Dajako prežijem bez pondelka. Pondelok som i tak nemala rada." Chcela som sa zasmiať, ale rozbolela ma ešte viac hlava. „Idem sa hore obliecť..a rozhodne skočím do sprchy. Pôjdeme niekam? Čotak na pláž alebo nákupy." Pomaly sa ku mne približovala. Cítila som sa ako blázon. „Si v poriadku?" Zasmiala som sa. „Hej. Pôjdeš aj ty Kyle? Bola by zábava." „Nemám chuť na nákupy. Mám niečo na práci. Vy sa zabavte." „Vďaka Kyle." Rozhodne som vstala dobrou nohou, pretože som sa rozhodla, že keď sa Lukas naučil žiť bezo mňa, tak to zvládnem aj ja. Nie som predsa nejaký psychopatický debil, ktorý bude celý čas myslieť na niekoho ako je Lukas. Nechcem premrhať život. Nie po strednej a hlavne nie pred začiatkom normálneho dospeláckeho života. Dala som si rýchlu sprchu a na seba nahodila roztrhané kraťasy, čierne tielko a červenú károvanú košelu. Vlasy som si dala do copu a zišla som dolu. Mala som v pláne sa celý čas smiať a užívať si všetko, ale.. akosi som nebola pripravená. „Zájdeme na pláž? Dáme si zmrzlinku." Žmurkla som na ňu. „Ema vôbec ťa nespoznávam." Mierili sme na pláž. „Ako bolo na fotení." Poriadne sa nadýchla a s úsmevom mi začala opisovať celý pobyt v Londýne. „...a fotograf povedal, že mám dobrú postavu a na začiatočníčku mi to ide. Vraj by som mohla občas niečo nafotiť. Bola by to bomba. Dokonca mi povedali, že mám pred sebou veľmi nádejnú kariéru." Slnko mi svietilo na hlavu a ja som mala pocit, že ma pomaly upáli. „To je skvelá správa." Drgla do mňa. „A čo ty. Išla si s Kylom von. Už ste zakopali vojnovú sekeru?" Kývla som hlavou a stále sa dívala pred seba. Už som videla surfistov na divokých vlnách. „Vysvetlil mi situáciu. Okrem toho sme si fajn pokecali..po dlhom čase." Usmiala sa na mňa a obe sme si sadli na jemný piesok. „Včera poobede volal Teovi. Priletel do Austrálie a už sa aj usadil do svojej menšej garzonky. Bude tam pár týždňov a potom odlieta preč. Vraj je tam pekne a začínajú sa mu páčiť klokany. Chýbajú mu daždivé dni a hlavne mu chýba dobrá spoločnosť a jeho najobľúbenejšie miesto.." Pri posledných slovách sa mi rozbúšilo srdce a v hlave nastal chaos. „..no a pýtal sa na teba. Povedal mu, že si odletela do New Yorku. Zaželal nám veľa šťastia a zložil." Bola som rada, že súhlasili a spolupracovali s mojím klamstvom. „Ďakujem." Napravila si vlasy a hrala sa s pieskom. „Nechcem mu klamať, ale si moja kamarátka a keď to tak chceš.." „Za žiadnu cenu sa nesmie dozvedieť, že som stále tu." „Tak prečo neodídeš naozaj. Tu sa budeš len trápiť." Odpovedať bola jednoznačná. Aspoň pre mňa. „Bianka ma nepotrebuje...vy ma tiež nepotrebujete, ale ja potrebujem vás." „Joj Ema. Nebuď smutná. Prosím." Pozrela sa na mňa a ja som svoj zrak uprela na surfistov. Vznášali sa ako králi na svojich vlnách. Boli perfektní. Každú vlnu si užili a snažili sa na nej udržať čo najdlhšie, čo sa im darilo. „Ako spolupracovatelka v modelingovej agentúre som dostala každodenné plávanie v súkromnom areáli zadarmo. Môžem si vziať spoločnosť, takže ak by si chcela tak od zajtra môžeme ísť plávať. Je tam aj výrivka a masáže zdarma. Je v tom zahrnuté aj povinné fitnes cvičenia s osobnou trénerkou. Vraj aby som nepribrala ani gram." Zasmiala sa. „Budem rada, ak mi budeš robiť spoločnosť." Nemala som chuť plávať, či len tak sa čľapkať vo vode. Nechcela som byť súčasťou masáži a už vôbec som nemala v pláne zúčastniť sa fitnes cvičení. Lenže nechcela som sklamať Saru, keď sa tak tešila. Každý poznáme situáciu, keď sa kôli najlepšej kamarátke musí obetovať. Toto bola jedna z tých situácíi. „Už sa nemôžem dočkať zajtrajška." Povedala som s úsmevom na perách a so žiaľom v srdci. „Čo podnikneme teraz?" Kývla som plecom. Nemala som chuť na nič. Chcela som ležať na svojej posteli, zabudnúť na súčastnosť a myslieť na peknú blízku budúcnosť, ktorá je nereálna. „Skočíme na obed? Som hladná. Okrem toho sa chcem s tebou porozprávať o vážnych veciach." Už teraz som mala strach o čom.

Skončili sme v Talianskej reštaurácíi na predmestí. Ešte nikdy som tam nebola, ale počula som o ich vynikajúcich špagetách. Neodolala som a mala som ich pred sebou na tanieri. „Čo chceš robiť." Naberala som si na vydličku špagety s extra dávkou syru. Svoj pohľad som upriamila na ňu. „Zjesť špagety?" „To viem. Čo chceš robiť vo svojom živote. Ako plánuješ žiť a z čoho plánuješ vyžiť." A už mi bolo všetko jasné. „Poslal ťa vyzvedať Nik? Aké úbohé." Napila som sa vody a ďalej jedla. „Ema nejdeš na univerzitu. Uvedomila si si to? Život nie je zábavný park, ktorý prináša samé dobré veci." Začalo to znova. Možno si myslela, že nemám žiadny plán, ale ja som ich mala mnoho. Mala som chuť kričať a povedať jej všetko čo sa mi hrnulo na jazyk, ale namiesto toho som nič neurobila a naďalej jedla špagety. „Mala by si začať premýšľať nad zajtrajškom a nad budúcnosťou, pretože takto to ďalej nepôjde." Cítila som sa ako chudera. Bolo to zahanbujúce a od Sary hrozne blbé. „Ak by si potrebovala akúkoľvek pomoc, pokojne sa na mňa obráť." Len som prikyvovala so žiaľom v očiach.
„Už musím ísť." Postavila som sa a ona tiež. „Kam ideme." Nečakala som, že má v pláne stráviť ďalší čas so mnou. „Idem domov a pospím si." Usmiala sa na mňa. „Tak dobre Ema. Vidíme sa zajtra na plávaní." Ani som nestihla odpovedať a už sa mi obracala chrbtom. Kráčala som preto sama až domov. V hlave som mala rôzne myšlienky a najhoršie bolo, že všetky mierili ku Lukasovi. Myslela som na jeho úsmev. Jeho oči. Určite by mi povedal niečo ironické s čím by ma urazil a potom by ma objal. Vedel reagovať na každú situáciu a na každú moju blbú náladu. Vedel ma pochopiť a pomôcť mi. Nikdy sa mi neotočil chrbtom a vždy vedel, že ma niečo trápi.
„Neplač." Ani som si neuvedomila, že po tvári mi tečú slzy. Pozrela som sa na Nika. „Som v pohode. Idem sa len kus povoziť." Išiel ku mne bližšie. „Ema nikam nejdeš a už vôbec nie v takomto stave." Utrela som si slzy. „Daj mi pokoj Nik. Potrebujem si nechať prejsť myšlienky hlavou a.." Objal ma a ja som sa rozplakala ešte viac. „Bude dobre." Stáli sme tam dlho až kým sme si nesadli na sedačku a pili kávu. „Mám pre teba jednu dobrú a zlú správu." Deň zlých správ je určite dnes. „Tá dobrá je, že pôjdeš pracovať do jednej špičkovej firmy. Budeš opravovať autá a budeš skúšať ich kvalitu. Budeš tam na zmluvu čo je skvelé." „Nemusel si sa za mňa prihovárať." Zdvyhol do vzduchu ruku. „Teraz sa podrž. Vôbec som sa neprihovoril. Prišli včera a samy sa na teba pýtali. Mali o teba záujem, pretože si skvelá." Trocha som sa usmiala. „A tá zlá správa." Usmial sa na mňa. „Večer idem na párty a budeš tu sama." Napokon to nebola až tak zlá správa ako som si myslela.