Zrejme to tak malo byť

~44. časť~

„Vystúp konečne z môjho auta.” Kyle to hovoril so smiechom, ale myslel to vážne. Stáli sme pred mojim zamestnaním. Novým zamestnaním. Novým začiatkom.
„Už teraz meškáš. Si tu prvý deň a meškáš. Ľudia nemajú radi, ak niekto mešká. Takto si nenájdeš kamarátov.” V rukách som držala kabelku a bola som nervózna. Otočila som sa na neho snažiac sa mu dohovoriť.
„Ja sa bojím. Ja tam nechcem ísť. Urobila som hlúposť.” Celú noc som nespala, pretože som myslela na to, že nezapadnem.
„Ema, mám ďalšie rande s Lol a nechcem, aby na mňa dlho čakala.” Chytil ma za ruku. Ja som si odopla pás a vystúpila.
„Držím palce.” Usmial sa na mňa a odchádzal preč.
Za posledný týždeň sa všetko zmenilo. Kyle nabral odvahu a pozval čašníčku s centra, Lolu, na rande. Ona súhlasila a od vtedy sa stretávajú každý deň. Majú pekný vzťah. Konečne je Kyle šťastný a na chvíľu sa usadil.
Saru som videla len raz, pretože sa rozhodla ísť na menšie prázdniny do Berlína s ostatnými modelkami s agentúry. Darilo sa jej a veľmi. Otvoril sa jej nový svet so šťastím a peniazmi.
Teovi som sa šťastne vyhýbala a tú párty som neabsolvovala. Bola som totiž urazená. Urazená za pravdu.
                              ~
Hľadala som svoju kanceláriu. Našla som mnoho dverí, ale žiadne nemali na nich ceduľku s mojím menom. Keď som konečne našla jedny dvere s jednou veľnou ceduľkou, otvorila som ich a vošla dnu s nádejou, že som otvorila správne dvere. Postavila som sa do dverí a dívala sa na postaršiu pani sediacu na krútiacej stoličke.
„Som Ema Denielsonová a vy musíte byť..byť žena, ktorá mi..má pomôcť..” Hľadala som vhodné slová, ale nenašla som žiadne. Vôbec som sa na tento deň nepripravila. Bola som nepripravená. Pani sa na mňa dívala, priam zazerala až som mala strach.
„Zrejme ste zablúdili. Hľadám svoju novú kolegyňku a konečne som ju našiel.” Vedľa mňa sa postavil sympatický, mladý muž v čiernom obleku, ktorý ma zachránil. Usmieval sa na mňa a pozeral s pobavením. Musela som vyzerať ako hlupaňa. Vyšli sme z miestnosti a zavreli dvere.
„Volám sa Bruno a som váš kolega.” Bola som v šoku. Určite mi šéfka hovorila, že to bude kolegyňa. „Som Ema.” Povzdychla som si a usmiala sa. „Začal som vás hľadať, pretože o desať minút je dôležitá porada. Vy zatiaľ na porady nepôjdete, ale ak to asistentka šéfky schváli tak áno.” Vyzerala som až tak staro, že mi vykal? Táto otázka ma trápila veľmi.
„Aha.” Na nič viac som sa nezmohla. Vošli sme do veľkej miestnosti, kde bolo množstvo ľudí. Zrejme to boli zamestnanci, pretože muži mali na sebe čierne obleky a ženy krátke čierne sukne, biele tielka, čierne sako a čierne lodičky. Bolo tam dvanásť stolov, ktoré boli oddelené hrubími stenami. Vyzeralo to dobre. Všimla som si tam aj zopár nádejných kupcov.
„Hlavne nemajte strach.” Podišli sme až ku poslednej časti. Každá časť obsahovala dve stoličky, jeden stôl a jeden počítač.
„Všetci pracujú vo dvojici?” Konečne som sa zmohla na otázku. On sa na mňa pozrel a naznačil mi pohľadom, aby som si sadla na stoličku. Sadla som si.
„Nie všetci. Niektorí majú na starosti kúpne zmluvy a niektorí ponúkajú autá vonku. Je to byzardná robota, ale za jeden týždeň tu máme aj tucet kupcov. U nás to funguje spravodlivo. Koľko áut predáš, o to viac máš peňazí na výplate. Všetkým sa darí a je to tak fajn.” Bol to zaujímavý a zvláštny postup. Pozrel sa na hodinky a povzdychol si.
„Idem na poradu a vy tu zatiaľ čakajte.” Hneď odišiel a ja som tam ostala sama. Po chvíli som sa postavila a chcela si pozrieť vonkajšiu časť, ktorá bola v zadu. Mierila som ku nej a videla tam jedného muža obzerajúceho autá. Len dýchaj a choď tam. Predáš auto a urobíš dojem.  Odhodlane som sa pohla a mierila ku nemu. Jedna žena, mladá žena, ma predbehla a pozrela sa na mňa. Mala dlhé červené vlasy a širokánsky úsmev na dokonalej tváričke. „Nováčikovia tu dlho nevydržia. Radšej si daj odstup a zalez ku ostatným.” Znova sa otočila a mierila ku nemu. Tá osoba ma zarazila a veľmi. Konečne som sa odhodlala ku prvej príležitosti, urobiť prvý krok ku predaju auta a tá ženská ma predbehla.
Dívala som sa cez presklenné dvere ako mu predávala auto. Skôr som mala pocit, že predáva seba, pretože sa na neho lepila a na všetkom čo povedal sa smiala.
Začula som menší hluk a niekto sa ku mne postavil.
„Už znova sa predvádza.” Pozrela som sa na Bruna. Díval sa na ňu a kýval hlavou. Pozrel sa na mňa.
„Mali by sme ísť makať. Táto práca je ľahká. O chvíľu vám pôjde všetko hravo.” Usmial sa na mňa. Šlo mi na nervy ako mi vykal. Ale jeho úsmev ho ospravedlňoval.
„Dobre.” Sadla som si na stoličku vedľa neho a dívala sa na papierovačky, ktoré ležali na stole.
„Urobím to za vás. Tento raz.” Nedalo mi a musela som sa opýtať jednu otázku.
„Všetci si tu navzájom vykajú?”
Pozrel sa na mňa s úsmevom.
„Zvyčajne si potykáme s nováčikom na pive...” S úľavou a uspokojením som si povzdychla. „...No my dvaja môžeme urobiť výnimku. Budeme spolu tráviť celý pracovný čas. Takže vitaj u nás Ema.” Cítila som sa lepšie. Omnoho lepšie ako pred pár minútami.
„O čom bola porada?” Na svoje otázky som bola hrdá. Konečne dávali zmysel.
„O tebe. Šéfka nás oboznamovala o neskúsenom nováčikovi, ktorý prišiel priamo z výrobne áut.” Neprestal sa na mňa dívať.
„Keď som podpisovala pracovnú zmluvu..šéfka povedala, že budem mať kolegyňu.” Keď som mala nadviazovať akékoľvek vzťahy s dievčatami, bola som nervózna. Avšak u mužoch to bolo ešte horšie. Hlavne pri pekných a sexi chalanov to bolo ťažké a on nebol výnimkou.
„Nebodaj nie si spokojná so mnou. Alebo máš strach, že sa zamiluješ?”