Zrejme to tak malo byť

~35. časť~

Pripadalo mi to celé ako pred dvoma rokmi. Bola som nešťastná a vôbec som nemala chuť skákať dva metre, že som v Sanwei. Bohužiaľ som tu ani teraz nemala žiadnych priateľov, pretože ma všetci oklamali a bola som úpne sama.
Už z diaľky som videla Nikovo auto. Sedel za volantom a usmieval sa. Bol pekný pocit vidieť, že na vás niekto čaká a teší sa na vašu prítomnosť.
Otvorila som kufor auta a hodila doň svoju cestovnú tašku a pomaly sa približovala ku dverám auta. „Ema, počkaj!” Začula som jeho hlas už z diaľky. Ani neviem či som bola rada, že som ho počula alebo mi bolo ešte horšie. Celý let som sa na neho nedokázala pozrieť a teraz som toho tiež nebola schopná. Zdvyhla som hlavu a pozrela sa na Lukasa, ktorý sa stále približoval mojim smerom. Nastúpila som do auta a zabuchla dvere. „Ahoj.” Zapla som si pás. „Poďme už.” „Nechceš sa s ním pozhovárať?” Nemala som chuť sa zhovárať s nikým a už vôbec nie s ním. S klamárom. „Chcem byť už doma.” „S kým si sedela v lietadle.” Odpoveď bola jasná. Ku Lukasovi a Sare som si nechcela sadnúť a preto sa Teo obetoval a sadol si ku mne. „S Teom..” Naštartoval a ja som nemala odvahu sa pozrieť na Lukasa. „Ako bolo v Paríži.” Z tváre som si odhrnula vlasy. „Fajn.” Pozrel sa na mňa znepokojene. „Odchádzala si do Paríža a bola si nešťastná a smutná. Prichádzaš od tiaľ a je to s tebou ešte horšie. Nemysli na Ryana.” Na Ryana som už dávno nemyslela. Už som aj na neho zabudla. Pri Lukasovi som zabudla na všetkých a na všetko. Povzdychla som si, pretože som mu aspoň nemusela klamať a vymýšlať si. „Hm.” Nechcela som pripadať mrzuto a smutne, ale nešlo to. V hrdle ma dusil hrozný pocit a ja som mala pocit, že sa rozplačem. Hlava mi šla vybuchnúť a žalúdok som mala stiahnutý. „Aký bol let.”  Pozrela som sa na neho neveriacky. „Presne túto istú otázku si sa ma opýtal pred dvoma rokmi.” Pousmial sa, ale niečo ho trápilo a ja som dúfala, že nie ja. „Stalo sa niečo?” „Som len unavená. Dlhá noc. Dlhý let.” Len prikývol. Po dlhej chvíli sme zaparkovali v našej garáži a ja som vystúpila. „Zrejme si ideš pospať. Nebudem ťa rušiť a oddýchnem si tiež. Za tento týždeň si mi veľmi chýbala.” Išla som ku nemu a objala. „Ďakujem.” „Veď som nič neurobil.” Bola som na dne. Potrebovala som niekoho o koho sa môžem oprieť a vyrozprávať sa, lenže už nikto taký neexistoval. „Za všetko čo pre mňa robíš.” Otočila som sa a išla ku schodom. Pomaly som robila krok po kroku až som prišla ku posteli a spadla na ňu. Cítila som sa hrozne oklamaná a opustená.