Zrejme to tak malo byť

~45. časť~

Táto otázka ma prekvapila. Ja som samozrejme ako vždy znervóznela a nevedela čo povedať. On sa zasmial a ja som sa zasmiala s ním. Bol to však trápny, priam úbohý smiech, ktorý zakryl moju nervozitu.
„Máš zmysel pre humor. To sa mi páči.” Zmohla som sa len na úsmev. Blbý úsmev.
„Keď sme sa vracali s porady, hodil som reč s ostatnými ľuďmi z nášho oddelenia a bolo by fajn ísť večer na pivo a lepšie sa spoznať.” Mala som pocit, že nás všetci nadčúvajú a čakajú na moju reakciu. Ten nápad sa mi však pozdával. Nik by bol rád, že som zapadla a ja by zlm bola myšlienkami opäť na Zemi.
„To by bolo fajn.” Uvoľnil si kravatu a rozopol vrchný gombík na košeli.
„A čo by si povedala na obed? My dvaja a pizza?” Usmial sa na mňa. Bolo to od neho pekné gesto, ale netúžila som ísť na obed.
„Nie som hladná, ale ďakujem.” Prisunul sa zo stoličkou ku mne bližšie až som cítila jeho dych na svojom krku.
„V stávke je päťdesiat dolárov.” Pošepkal, aby nás nepočul nikto iný a ja som sa na neho neveriacky pozrela.
„Takže som sa stala obeťou hlúpej stávky? Kto pozve hlupaňu na obed?” Šepkala som, ale hnevala sa na neho.
„Stavili sme sa o to, kto pôjde s  kráskou na obed.” Povedal pomaly a mne sa rozbúchalo srdce. Usmial sa na mňa. „Nie sme blbci, ktorí si chcú robiť posmešky z kolegov a znepríjemňovať im časť života. Nie sme predsa stredoškoláci.”
Usmiala som sa na neho a on sa znova postavil. „Mal by som ti ukázať, ako to funguje vonku. Musíš predať seba ak chceš predať auto. Mužov si väčšinov berie na starosti žena. Ide o jej prednosti. A ženy si berieme my. Hovoríme im vtipy a lichôtky až kým nepodpíšu kúpnu zmluvu. Taká je naša dohoda. Lenže od okamihu, čo ku nám pridelili Bertu..” Pozrel sa na červenovlásku, ktorú zrejme nemali veľmi v láske. „...vládne tu vojna a nič tu nefunguje. Berta si berie..skôr kradne všetkých klientoch. Má pocit, že je dokonalá, prekrásna, má nad nami moc, ale všetko sa zmení. Prišla si ty a budeš s ňou bojovať.” Žmurkol na mňa, ale mne sa to vôbec nepáčilo. Nechcela som bojovať. Chcela som si nenápadne odpracovať osem hodín denne a nerobiť si starosti.
„Nemienim s nikým bojovať.” Povedala som po dlhom mlčaní, keď sme sa prechádzali pri autách a sledavali ľudí, ako sledujú autá. Bolo to paranoidné, ale bola to jedna z možností, čo sme tu mohli robiť.
„To zvládneš. Snáď sa nenecháš vyhodiť takou chuderou ako je ona. Si lepšie než ona. Vraj sa vyznáš v autách.” Pozrela som sa na neho s úsmevom na tvári.
„Milujem autá.” Povedala som to spokone a s ľahkosťou. Tá veta dávala zmysel. Tie dve slová ma charakterizovali.
„Hej. Mám rada aj motorky a rada jazdím.” Konečne sme sa bavili o niečom normálnom. Nemala som pocit, že ma niekto vypočúva. Mala som pocit, že som spokojná v práci a že sa mi tu bude určite páčiť.
„Myslím si, že si budeme určite rozumieť.” Usmial sa na mňa. Bol pekný, dosť pekný, ale odkedy som spoznala Lukasa, žiaden chalan nebol ako on. Pri žiadnom sa mi nerozbúšilo srdce ako zmyslov zbavené. Pri žiadnom som sa necítila tak zvláštne. Pri žiadnom som nemala tak hriešne myšlienky ako pri ňom. Už to bol tretí týždeň, čo som bola bez duše.
„To dúfam. V predošlej práci som si nenašla žiadnu kamošku. Pravdu povediac to bola namáhavá práca, pri ktorej sme nemali čas na rozprávanie.” Cítila som sa ako nejaká tridsiatnička, ktorá vystriedala stovku zamestnaní. Bol to omyl. Mala som len osemnásť a život pred sebou.
„Určite si urobila dobre, že si odišla. Tu sa človek niekedy zasmeje a nájde si tu množstvo skvelých kamošov.” Bolo od neho milé, že so mnou trávil čas.
               
                             ~
„O päť minút končíme. Je fajn robiť túto prácu.” Celých osem hodín som sa zhovárala s Brunom a získala som päťdesiat dolárov zo stávky.
„Večer by sme mohli skočiť na pivo alebo na drink. Lepšie sa spoznať s ostatnými, pani kolegyňka.” Pousmiala som sa.
„To by bolo fajn.” Vzala som si svoju kabelku a mierila ku východu.
„Máš odvoz domov?” Táto otázka ma zarazila. Prečo som nemyslela na odvoz domov? Prečo som nepožiadala Kyla, aby sa po mňa zastavil?
„Tak poď. Zveziem ťa.” V rukách držal kľúče od bieleho BMW-čka.
„Vďaka Bruno. Viem, že sa ani veľmi a dlho nepoznáme, ale..”
„Kyle sa za teba zaručil. Vraj si človek akého je šťastím stretnúť, darom poznať a trestom stratiť. Zaručil sa za teba, že si perfektná. Viac mi o tebe nepovedal.” Celé ma to zarazilo. Kyle vedel ako veľmi sa bojím dneška a nepovedal mi, že sa pozná s Brunom. Okrem toho ma tá veta zahriala pri srdci.
„Prečo si odišla z predchádzajúceho zamestnania?” Nechcela som klamať a preto som povedala nič len pravdu.
„Testovala som autá. Šéf akosi zistil, že nemám vodičák a preto mi dal túto ponuku.” Na moje počudovanie na to nereagoval a pýtal sa ďalej.
„A čo univerzita. Kam si chodila?” Robil si zo mňa žarty? Vyzerala som na dvasaťpäť rokov? Vyzerala som až tak staro?
„No ja..ehm.” Pozrel sa na mňa a naštartoval. Povedala som mu ulicu a pomaly sme tam mierili.
„Koľko máš rokov.” Toto už nebola otázka, ale neveriaci rozkaz žiadúci si odpoveď.
„Osemnásť. Skončila som strednú. No ak to pomôže tak o chvíľu mám devätnásť.”
„Prečo si nám to nepovedala hneď. Myslel som si, že máš aspoň dvadsaťdva a ty nemáš ani dvadsať.” Jeho postoj ma prekvapil. „Môžeš piť vlastne pivo?” Zasmial sa, ale mne to vtipné nepripadalo. „Prepáč. Myslel som si, že si staršia. Chcel som ťa zbaliť. Som zvedavý na reakciu ostatných. Dnes bude na pive zábava.” Usmieval sa pri tom a ja som len čakala, kedy konečne vystúpim z auta. Modlila som sa, aby som večer zvládla a prežila čo najrýchlejšie.