Zrejme to tak malo byť

~9. časť~

„Ešte raz vďaka za tie nákupy. Neviem, čo by som si sama počala. Okrem toho mi tie vlasy mnoho ľudí chváli.." Usmiala sa. „..vraj vyzerám lepšie." Vyzerala lepšie, no pre mňa to bola stále tá istá Sara, akú som spoznala pred rokmi. „Vyzeráš super." Usmiala som sa na ňu. „Chcem mať v triede ticho! O pár mesiacov budete maturovať a preto napíšete desať stranový referát v tvare slohu, do ktorého zahrniete váš život. Vašu minulosť, prítomnosť a do budúcnosti napíšete veci, ktoré chcete dosiahnuť a prečo. Táto známka vám zaurčí tridsať percent na koncoročnej známke." „Pani profesorka..viete o tom, že na koncoročnej známke nikomu nezáleží." „Ak budete mať zhoršené známky o jeden stupeň, vaša vybratá univerzita vás môže vyhodiť." Každý stíchol. „O tri týždne mi to všetci odovzdáte." „A čo tý, ktorý budú týždeň v Paríži." „Je mi jedno kde to napíšete, ale máte rovnaký termín ako ostatní." Rýchlo som si to zapísala do zošita a zavrela ho. „Myslí si, že to budem písať v Paríži?" Povedala s iróniou v hlase. „Mohla by si sa mi dnes pozrieť na auto? Ráno ledva naštartovalo a dajako ma prestalo počúvať." „Jasné." „Môžem prísť hneď po škole? Doma by som sa i tak nudila." Balila som si veci. „Po škole idem s Lukasom na palacinky. Čotak kus neskôr." „Kedy ste sa dohodli." „Nehovorila som ti?.." Povedala som zaskočene. „Včera sme boli na pive a dnes ideme na palacinky." Pozrela sa na mňa. „To naozaj? Nemyslela som, že si padnete do oka. Ste také opačné opavy a aj .." „Preto sme kamoši." Usmiala som sa. „Takže máš nového kamoša." Drgla do mňa s úsmevom. „Je to fajn chalan." „Takže fajn chalan." „Naozaj. A prestaň sa na mňa tak pozerať. Boli sme len na pive a ak ti to pomôže, tak som mala presne taký istý pocit ako keď som niekde s Teom." „Tebe sa páči Teo?" Povedala šokovane. „Aj s Teom sme len kamoši. Myslela som si, že to pochopíš takto." Usmiala sa. „Rozumiem." Potľapkala ma po pleci. „Takže palacinky. No pekne." Usmiala som sa aj ja a konečne zazvonilo a ja som sa postavila. „Uži si palacinky a ja sa neskôr zastavím s autom." „Príď." Pred školou som si ho všimla. V ušiach mal slúchadlá, no keď si ma všimol tak si ich zložil. „Čo počúvaš." „Green day. Sú najlepší." Usmial sa na mňa a spolu sme mierili do bistra. „Ako bolo v škole." „Ušlo to. Šlo to síce pomaly, ale prežila som." Pozrela som sa na neho. „Tak to som rád. Nevedel by som si predstaviť, že na palacinky by som išiel sám." Pousmiala som sa. „Včera si bol dlho v .." „Odišiel som chvíľu po tebe. Nebavilo ma tam sediem a mlčať." Vošli sme do bistra a sadli si ku žltému stolu. Každý stôl bol inej farby. „Obľúbená farba?" „Pri tomto stole som ešte nesedela. Zvyčajne si so Sarou sadám ku fialovému, pretože ladí s vlasmi a s Teom sedíme pri hnedom." Prikyvoval. Sedeli sme oproti sebe a čakali na objednávku. „Mali by sme pokračovať tam kde sme včera prestali." Na stôl nám prinieli dva zelené drinky so slamkami a ľadom. „Tak dobre. Začnem ja.. Rada počúvam Thousand Foot Kutcher. Je to menej známa kapela, ale ja ju zbožňujem. Milujem zvieratá..keď som bola menšia, chcela som robiť v ZOO a mať kopec mačiek a psov. Pre mačku som mala meno Labka.." Zamyslela som sa, pretože som na to tak dlho nemyslela. „..a čo meno pre psa." „Ako malá som mala psíka menom Kery..našla som ju na ulici, keď som sa vracala z parku. Bola ešte šteniatko, zlaté a prekrásne šťeňa. Po siedmych rokoch zomrela na starobu." Chytil ma za ruku. „Je mi to ľúto." „Aj mne, ale myslím si, že prežila krásny a šťastný život." Odpila som si z mochita. "Ja som nikdy nemal žiadne domáce zviera..zrejme som sa bál tej zodpovednosti. Bál som sa toho, že keď zomrie, tak budem mať depky." Poriadne som sa nadýchla. „Hovorme o niečom peknom." Na stôl nám priniesli naše palacinky. Vyzerali neodolateľne. „Čo rád robíš ty." „Potulujem sa po meste. Fotím. Počúvam hudbu. Tiež ..." „Fotíš? Čo konkrétne." „Všetko. Prírodu, ľudí, zvieratá, architektúru." „Takže si umelec." Sklonil hlavu. „Presne tak." Zasmiala som sa. „Vediem obyčajný život." „Študuješ umenie?" Prikývol. „Na akú univerzitu chceš ísť ty?" „Neviem." Nezvykla som rozmýšľať nad budúcnosť. „Pekný plán." Pozrela som sa na neho. „V živote som mala mnoho plánov, ale všetky sa akosi stratili. To je na dlho..okrem toho mám ďalšiu otázku." Rýchlo som nejakú vymýšľala. „Som samé ucho." „Včera si spomínal, že chceš cestovať. Prečo to nerobíš." „Som na univerzite. Okrem toho život nie je taký jednoduchý ako si myslíš." „Takže si myslíš, že neviem o čom je život. Pekná domienka." „To som nepovedal." „Ale myslíš si to o mne." Kývol hlavou. „Len som povedal, že keď si človek zmyslí, že hneď teraz skočí z lietadla..nemôže skočiť, pretože žiadne lietadlo nemá." Dívala som sa na neho. „Takže nemám žiadny život." Pousmial sa. „Chcem tým povedať, že si nemôžeš niečo zmyslieť a hneď to urobiť. Musíš mať plány do budúcna a rezervy." Mlčala som, pretože som už nevedela čo mu na to povedať. „Lukas, prestaň ma poučovať o živote. Je to môj život." „Prepáč." Povedal tak sklamane. Dopila som svoje mochito a vyšli sme vonku. „Vďaka za palacinky." Usmieval sa na mňa.

„Nechcem pôsobiť dotknuto, ale mám pocit, že si ma vymenila." Zasmiala som sa. „Nikam spolu nechodíme a vídame sa len v škole. Som rada, že si spoznala niekoho nového, ale mňa si už týždeň nevšímaš." Je síce pravda,
že už vôbec som chodila von s Lukasom, ale Saru by som nebola schopná vymeniť. „S Lukasom sa poznám len pár dní, no mám pocit, že sa poznáme večnosť a vieme o sebe všetko." Pozrela sa na mňa s úsmevom. „Nie je to ten typ chalana, ktorý ma chce očariť sladkými rečičkami a po čase dostať do postele. Nemusím pred ním vyzerať vždy najlepšie a aj tak sa so mnou baví." Povedala som vážne. „To je fajn." „Takže sa nehneváš?" Kývla hlavou. „Len si nezvykaj, že budeš večere tráviť s ním a nie so mnou." „Nemaj obavy. Si na prvom mieste spolu s Teom." Objala ma. „Tak dobre.. Presvedčila si ma." Postavila sa zo sedačky a mierila dolu. „Kam ideš." „Som dohodnutá s Teom." „Fajn." Šla dolu a ja som sa na ňu dívala z hora.