Zrejme to tak malo byť

~61. časť~

„Ahoj.” Povedala som po čase, keď som si uvedomila, že som tam sedela úplne nehybne.
„Ako sa máš.” Usmieval sa na mňa a čakal na moju odpoveď.
„Ako by som sa asi mala mať? Veď som sa ocitla v Miláne so Sarou.” Viem, že moja odpoveď nebola vhodná a dostačujúca, ale nechcela som hovoriť. Chcela som ho počúvať.
„Takže si prišla ako jej chodiaci diár.” Prikývla som.
„Niečo také. Pochváľ sa. Čo tu robíš ty.” Musím uznať, že som bola nervózna. Bála som sa, že niečo pokašlem. Bol rozdiel mu klamať v telefonáte a klamať pri ňom. Jeho pohľad bol tak vypočítavý a krásny, že každého nútil hovoriť pravdu. Pravdu, ktorá bolela.
„Prišiel som fotiť pre jeden módny časopis celý priebeh módneho týždňa.” Bolo zaujímavé ho znova vidieť a cítiť jeho prítomnosť. Celá som sa chvela nadšením, že je pri mne.
„Musí to byť pre teba niečo veľké, fantastické priam neopísateľné.” Pozrel sa na mňa a končekmi prstov sa dotkol mojej pokožky na ruke.
„Nič nie je lepšie ako tvoja prítomnosť pri mne. Nič nie je dokonalejšie ako ty.” Povzdychla som si a zavrela oči. Jeho zvodný hlas ma privádzal ku niečomu hriešnemu. Ku niečomu, čo sa nemalo diať. Prstami pomaly prechádzal po mojej ruke. Bolo to príjemné.
„Nechcela by si ísť niekam, kde budeme sami?” Nevedela som, čo si pod tým pojmom slova predstavuje, ale nemohla som nesúhlasiť. Obaja sme sa postavili a odišli od baru. V tej chvíli som zabudla na Saru a na párty. Myslela som len na to, že Lukas je späť.

Odviezli sme sa do nášho hotela a ocitli sa sami v izbe. Ja som sedela na svojej posteli a on oproti mne na tej Sarinej. Tá dlhá chvíľa, ktorú sme na seba mimo hľadeli bola zvláštna.
„Ešte jazdíš?” Prikývla som. Myslela som si, že sa budeme rozprávať o niečom dôležitejšom, ale on išiel na to zrejme pomaly.
„Hej. Zvyčajne nasadnem na motorku večer a mám chuť všetko nechať tak a odísť čo najďalej, ale ono to nejde. Už viem, že pred životom neutečiem.” Pomaly prikyvoval a díval sa mi pozorne na pery.
„Mám pocit, že si sa vôbec nezmenila.” Chcela som sa zasmiať a všetko mu povedať, ale namiesto toho som mu povedala to isté.
„Mám pocit, že si sa vôbec nezmenil.” Pousmial sa a prehrabol si husté vlasy, ktoré mu padali do tváre.
„Prečo si nešla na univerzitu.”
„Lukas, stále to bude o tom istom? Už sme to rozoberali.” Pozrel sa na mňa smutne, priam až zlomene.
„Prepáč Em.” Mávla som rukou a nechala to tak.
„Som rada, že ťa opäť vidím.” Usmial sa a vstal. Mala som strach, čo má v pláne urobiť. No on sa len posadil vedľa mňa. Blízko mňa. Pomaly som vdychovala jeho vôňu a užívala si jeho prítomnosť pri mne.
„Mal by si sa tam vrátiť a fotiť. Je to predsa dôležitý večierok a ty tam predsa nemôžeš chýbať.” Pery sa mu zvlnili do úsmevu.
„Em, teraz mám všetko, čo som kedy chcel.” Tieto slová ma umlčali. Chcela som si ich zapamätať navždy. Ruku položil na moje koleno a nežne ho hladkal.
„Lukas..” V tej chvíli som mu chcela všetko povedať, ale prerušilo nás zvonenie jeho mobilu.
„No..mám niečo dôležité...ja viem...zajtra..potrebujem si niečo vybaviť...teraz nemôžem...fajn...o chvíľu som tam...jasné..maj sa.” Pozrel sa na mňa. „Musím ísť.” Sklopila som zrak a zosmutnela. „Ja viem.” Vždy musel niekam ísť. Postavil sa. Ja som naďalej sedela a dívala sa do zeme.
„Čo keby sme zajtra niekam skočili.” Nechcela som dúfať a potom sa znovu sklamať. „Prosím Em. Daj mi šancu.” Poriadne som sa nadýchla.
„Tak dobre. Zajtra to bude fajn.” Konečne som sa na neho pozrela.
Zrejme mal niečo dôležité na práci, pretože sa tváril vážne. Otočil sa mi chrbtom a odkráčal preč. Ako náhle opustil izbu, moja psychika klesla a ja som sa zrútila. Bála som sa, že žiadne zajtra nebude a takto sa skončilo naše stretnutie. Po lícach mi tiekli slzy a ja som si ich utierala. Sadla som si na zem a oprela sa o posteľ. Plakala som ako malé dieťa, ktoré stratilo hračku. Ja som však stratila svoje srdce.