Zrejme to tak malo byť

~64. časť~

Vášnivo sme sa bozkávali celú noc. Cesta do apartmánu bola úplne tichá. Držali sme sa za ruky a čakali na chvíľu, keď budeme sami. Išli sme do nášho apartmánu kde sme sa hneď presunuli k posteli. Chýbali mi jeho dotyky, jeho bozky. Chýbala mi jeho vôňa či úsmev. Chýbal mi on. Cez bozky sme prešli k sexu, ktorý bol samozrejme s ochranou.

Teraz som však pila kávu a sedela s Teom v našom spoločnom kútiku. Miešala som si plný pohár horúcej tekutiny a myslela len na včerajšiu noc s Lukasom, ktorá bola tak hriešna ako boli moje myšlienky o ňom.

„Sara musela ostať tam. Teda chcela ostať na celom týždni módy a ja som sa rozhodla odísť za mojím pokladom."

Pozrela som sa na Violu, ktorú som držala v náručí a dala jej pusu. Usmiala sa a vydala pri tom tak zlatý zvuk až som sa usmiala aj ja.

„Takže si sa stretla s Lukasom?" Všetko ohľadom neho som vynechala.

„Volala ti Sara?" Kývol hlavou a zývol si.„Sara to predsa celé naplánovala. Vedela, že tam bude, pretože jej to spomínal a.."

Zrejme pochopil, že som o ničom nevedela. Bola som v šoku. Zradil ma Kyla a teraz aj Sara. Bola som sklamaná. Hrozne sklamaná.

„Vedel si o tom?"

Kývol hlavou.

„Povedala mi to v deň vášho odletu. Vraj by som ti to chtiac nechtiac prezradil a bolo by po prekvapení."

Mlčala som. Nezmohla som sa ani jedného slova. Pozrela som sa na Violu a pohladkala ju po hlavičke.

„Idem ju okúpať a potom si ľahnem. Som unavená." Postavila som sa a hneď aj on.

„Ja to urobím Em. Choď si ľahnúť." Bolo to od neho šľachetné, ale nemohla som s tým súhlasiť.

„Teo, musíš sa predsa učiť. Okrem toho si sa o ňu staral už veľa. Teraz je rad na mne." Usmiala som sa na neho a on sa na mňa usmieval.

Vzal mi z náruče Violu a mieril na poschodie.

„Ja to urobím naozaj rád. S Violou som si vybudoval veľmi dobrý vzťah a nechcem si ho pokaziť." Išla som za nimi až ku mojej posteli, kde ju zložil. Díval sa na obe.

„Idem po vaničku s vodou a ty ju môžeš vyzliecť."

Zasmiala som sa, ale napriek tomu som ju začala vyzliekať. Teo sa po čase vrátil s plnou vaničkou vody a položil ju na zem. Vzal Violu a opatrne ju do nej vkladal. Samozrejme, že sa rozplakala a rozhadzovala rukami aj nohami.

„Vďaka Teo. Naozaj si vážim, že sa o ňu staráš."

Natieral na ňu detské mydielko.

„Robím to rád. Naozaj. Viola mi prirástla k srdcu. Keby som nechodil so Sarou, hneď by som si dal povedať." Zasmiala som sa.
„Mamina sa nám vysmieva." Díval sa na ňu.

Presne toto mal robiť otec. Mal mi s ňou pomáhať a mať z nej radosť. Lenže on ani nevedel, že vlastne existuje.

„O chvíľu sa ani nenazdáš a bude tu všade cupitať a objavovať nepoznané."

Sedela som na posteli a dívala sa na nich.

„Ja viem. Lenže to má ešte čas. Veď má len dva mesiace."

Pozrel sa na mňa smutne.

„Sara ti nepovedala, že tam bude aj on, že?" Kývla som hlavou a bolo mi do plaču. „Myslel som si. Zatvárila si sa až priveľmi prekvapene a nahnevane."

„Sara vedela veľmi dobre, že som strašne túžila vidieť Lukasa, ale nemala som odvahu mu povedať nech príde nazad. A ona si myslela, že je to také jednoduché. Ani si nevieš predstaviť ako som sa cítila v tej chvíli. Svet sa mi zastavil a srdce úplne znehybnelo."

„Má právo vedieť, že má tak šikovnú zlatú dcéru."

„Ja viem. Lenže ja mám právo byť šťastná. A občas neviem, či som šťastná s ním alebo bez neho." Sklopila som pohľad a dívala sa znova na ňu. Na môjho anjelika.