Zrejme to tak malo byť

~51. časť~

Pozrel sa na mňa a dal pusu na čelo. Pomaly sa postavil z postele a prikryl ma.
„Je ti už lepšie?" Prikývla som, no vedela som, že o pár minút to na mňa príde zas. V noci som dostala prvé kŕče v žalúdku. Keď ma Kyle počul, hneď pribehol a bol pri mne. Ja som napokon zaspala a on pri mne ostal až do rána.
„Čítal som, že v šiestom mesiaci tehotenstva to je bežné. Ak by sa niečo dialo, zavolaj a ja prídem." Kyle si našiel brigádu v bistre. Chodil tam od šiestej a o deviatej sa mu začínala univerzita. Po nej šiel znovu do bistra a po večeroch sa učil. Občas ak mal čas sa stretol s Lol. Párkrát ju priniesol aj do bytu. Bola naozaj sympatická a milá.
„Ahoj." Usmiala som sa a len čo som počula ako zavrel vchodové dvere, postavila som sa a šla do kuchyne. Ako každé ráno za posledný mesiac, som si urobila raňajky a čítala noviny. Neskôr som kus popratala a sledovala telku alebo si čítala knihu. Jedno bolo isté. Každý deň som pomaly umierala nudou a samotou.
Zazvonil Kylov telefón a ja som sa poň natiahla a zdvyhla to.
„Áno." Bola som vyčerpaná, ale nechcela som tak za žiadnu cenu znieť. Zvyčajne mi volala Sara.
„Ako sa darí." Áno. Bola to ona. Vždy sa pýtala to isté.
„V noci som mala silné krče. Bála som sa, že potratí. Prišlo to z ničoho nič. Začala som kričať a plakať. Keby nebol prišiel Kyle, asi by som to nezvládla." Klamať jej nemalo žiadny význam.
„To ma mrzí. No bude to určite v poriadku... Večer by sme mohli zájsť na zmrzlinu. Dávno sme si niekam nevyrazili." Bol to dobrý nápad. Potrebovala som sa niekomu vyrozprávať a podeliť so svojimi pocitami.
„O šiestej na parkovisku?"
„Hej. No musím končiť lebo idem na prednášku. Maj sa." Zložila som a ďalej čítala knihu.
Túžila som po živote ako z dievčenského románu. Nemala by som žiadne starosti a každý deň by som sa zabávala s priateľmi. Občas by som zažila dobrodružstvo, ale hlavne by som žila. Chýbali mi časy v New Yorku. Chýbali mi rodičia a chýbal mi tanec. Bola som rozhodnutá, že po narodení dieťatka prerobím dolné poschodie na tanečné štúdio. Stačili by mi aj traja či piati žiaci, ale učila by som to, čo ma naučila mama. Hlavne by som opäť tancovala...z myšlienok ma vyrušilo zvonenie telefónu.
„Áno.." Dlhú chvíľu nikto neodpovedal. „Haló. Kto tam je. Mám niečo odkázať Kylovi? Ten práve nie je tu. Som Ema, jeho dočasná spolubývajúca." Zasmiala som sa nad tým a povzdychla si. Bolo to priam až blbé, že sa nikto neozýva. A v tom mi to došlo. Čo ak volá on? Čo ak volá naozaj on? Túžila som po toľkom čase počuť jeho hlas? Áno. Túžila. Nič iné som si nepriala viac, ako počuť človeka, ktorý zmenil zmysel môjho života už len tým, že sa na mňa usmial a venoval mi pohľad, za ktorým som umierala každý deň.
„Lukas?" Povedala som napokon a cítila som, ako sa mi v hrdle tvorí gunča, kôli ktorej som to vyslovila po tichu a takmer som sa pri tom rozplakala. Na akúkoľvek tému o Lukasovi som bola citlivá a preto to meno nikto nespomínal.
„Ahoj Ema." Dve slová. Dve tak obyčajné slová, ktoré som túžila počuť deňnodenne. Dve slová, pri ktorých ma zahrialo pri srdci. Slová, ktoré mi tak chýbali.
„Ahoj." Bála som sa, že je to sen a ja sa o chvíľu prebudím a znova budem nesťastná.
„Ako sa máš." Mierne pomaly som dýchala a snažila sa nezblázniť od šťastia, že počujem jeho hlas.
„Mám sa hrozne. Chýbaš mi. Strašne mi chýbaš. Potrebujem, aby ma niekto poriadne objal a už nikdy nepustil. Potrebujem teba. Okrem toho budeš otcom. Som tehotná. Mám rizikové tehotenstvo a bojím sa, že o to malé prídem. Bojím sa, že sa oň nebudem vedieť dostatočne postarať a nebudem mu vedieť poskytnúť lásku za oboch rodičov. Strašne sa bojím, ale nevzdávam to, pretože viem, že ak to malé budem držať v náručí, zastaví sa mi celý svet." Mala som chuť povedať pravdu, ale nemala som odvahu. „Mám sa fajn. Čo ty. Ako je v Austrálíi." Čoraz viac mi búšilo srdce. Bála som sa, že poviem niečo nevhodné alebo niečo z našej minulosti.
„Ujde to. Bol som tam tri mesiace. Najskôr som fotil prírodu a hlavne klokany. Neskôr som začal chodiť po meste. Hovoria, že robím dobré fotky. Mám z toho radosť. Po Austrálíi som bol v Berlíne a teraz čakám na letisku. Odlietam do Afriky." Bála som sa, že po toľkých mesicoch si nebudeme mať čo povedať. Opak bol však pravdou...
„Čo robíš u Kyla? Myslel som si, že si sa vrátila do New Yorku."
„Prišla som sem na víkend. Dlho som ich nevidela a chýbajú mi." Svojou klamlivou odpoveďou som bola spokojná.
„Som rád, že si šťastná." Keby si tak vedel ako trpím.
„Som rada, že si šťastný." Povedala som a po líci mi stekala slza. Bola to slza šťastia. Bola som vďačná, že som sa s ním mohla porozprávať.
„Dobre. Už musím končiť. Práve hlásia môj let. Som rád, že som ťa počul. Mám ťa rád bylinka." Bola som v tom zas až po uši. Jeden dvojhodinový telefonát mi znova zmenil celý život na ruby. Jedno slovo a ja som znova začala veriť, že všetko bude tak ako predtým.
„Mám ťa rada Lukas."