Zrejme to tak malo byť

~22. časť~

Otvorila som ich a stál v nich Kyle. Mala som strach, že tam nájdem profesora. „Už je večera? Myslela som si, že..” „Prišiel som si omrknúť výhľad. Môžem?” Hneď vošiel dnu a ja som dvere zavrela. „Sara s Teom sa stratili?” Zasmial sa. „Akosi ich premohla chuť na whisky. Profesorovi poviem, že sú unavený a spia.” „Fajn nápad. Opila sa polovička ľudí takže mu to bude jedno. Večerať budeme s Markom, Denisom a bude tam aj Vanesa. Všetci ostatní majú trest. Večer bez výchadzky. Je to smutné, no my si to užijeme spolu.” Usmiala som sa. „Tak dobre. Uložím ich do postele a pôjdeme na večeru. Je to fajn ponuka.” „Obleč sa teplo. Fúka vietor.” On šiel na balkón a ja som šla do Teovej izby. Obaja spali na jednej posteli a boli strašne zlatý. Zakryla som ich a zhasla svetlo. Opatrne som zavrela dvere a našla Kyla pri hlavných dverách. „Mali by sme si pohnúť, ak chceš ísť pešky.” „Naozaj?” Prikývol. „Som na siedmom poschodí a ísť dolu po schodoch je fajn. Vyštverať sa po nich hore je umenie.” Zasmiala som sa. Mierili sme ku schodisku. Ja som šla prvá a on za mnou. „Som zvedavý, do ktorej máme dnes večer vychádzku. Dúfam, že aspoň do pol noci. Omrkol som si v lietadle mapu, takže by sme sa nemali stratiť.” Bol na všetko pripravený. „To je super. Nerada by som sa túlala po Paríži.” Zišli sme dolu a vchádzali do jedálne. Bola som zadýchaná a pychalo ma v boku. „Potrebujem vodu.” Sadli sme si ku stolu, pri ktorom sedel Marko, Denis a Vanesa. Ešte som s nimi nikdy nesedela pri jednom stole. Oni boli školský V.I.P. ľudia, ktorí patrili do prvej ligy a každý ich poznal. Presne do tej ligy patril Kyle a ja nie. Mne to však nevadilo, pretože mi stačilo, že ma poznal Teo so Sarou. Sadla som si na stoličku vedľa Vanesi. „Ahojte.” „Tiež si jedna z tých, čo nepili? Teda aspoň dnes.” Prikývla som. „Čo si dáte na večeru.” Objednala som si jahody so šľahačkou a banánmi. Pri stole mi chýbala Sara s Teom. Teo by rozprával vtipné príhody a Sara by ich všetky okomentovala. Hlavne by som sa pri tom stole necítila sama. Po dlhej chvíli ku nám prišiel profesor. Sadol si na prázdnu stoličku. „Všetkých bolí brucho a sú unavení. Smutné..” Pousmial sa. „Ak budú opití ešte raz..rovno si môžu baliť kufre.” Všetci sme prikyvovali. „Vychádzku máte do desiatej. Radím vám nemeškať..inak volám políciu.” „Ale pán profesor. Do desiatej ani nestihnem vísť na námestie.” „Tak si budete musieť pohnúť. Povedal som aj na recepcí, že ak neprídete v čas, majú volať políciu.” Začali sa sťažovať. Ja som nevládala urobiť ani krok. Bola som hrozne unavená. Nevadilo by mi, ak by vychádzka bola do ôsmej. Ak by som však neśla von, považovali by ma za starú nudnú Emu. Postavili sme sa a mierili preč. „Ema dnes večer rátame aj s tebou. Zatancujeme si a roztočíme to. Pri Eiffelovke sa každý večer niečo koná. Chceme to zažiť aj my.” Neverila som, že sa mi Vanesa prihovorila. Bola to totiž školská roztlieskavačka. Bola tichá a múdra. Vedela dobre bovzbudzovať, no za skvelú tanečníčku som ju nepovažovala. Nebola to povrchná a namyslená roztlieskavačka aké boli všetky na škole. Nezúčastňovala sa žiadnych večierkoch a žiadne ani nerobila. Bavila sa s každým, aj s nulami akou som bola ja.
„Ema môžem na slovíčko?” Pozrela som sa na profesora. „Dopočul som sa, že nejdete na žiadnu univerzitu.” Záležalo mu na tom, aby som sa niekam hlásila. Aspoň niekomu na tom záležalo. „Klebety sa šíria rýchlo.. Viem, že mať skončenú univerzitu je veľmi dôležité hlavne pre nás mladých v tomto storočí. Už mám naplánovanú budúcnosť.” „Čo plánuješ robiť.” „Idem s deckami na námestie sa zabaviť. To zatiaľ stačí.” Nechcela som byť na neho zlá, ale už ma nebavilo počúvať čo mám a čo nemám robiť. Všetci predpokladali, že pôjdem na univerzitu..možno som chcela všetkých prekvapiť a dať im najavo, že ani ja nemám perfektný život. Otočila som sa a kráčala ku schodom. Vyšla som až do izby a prezliekla sa. Dala som si mikinu a vlasy do copu. Zišla som dolu a tam ma čakal Kyle. „Čakajú nás pri veži.” „Vďaka, že si čakal aspoň ty. Aspoň nepôjdem sama.” „Čakal som rád.” Kráčali sme pri sebe. „Aké zvláštne vidieť samé zamilované páriky a potom si spomenieš, že si sama a sama aj ostaneš.” Nechcela aom, aby to vyznelo, že chcem zmeniť tému na lásku. Bolo však pre mňa divné kráčať pri osobe, ktorú som milovala a neskôr nenávidela. „Ema. Ty vôbec neostaneš sama. Máš len smolu na debilov.” „No konečne ste tu.” Pozrela som sa na Vanesu. Na vrchu Eiffelovky svietilo svetlo. Vyzeralo to ako maják. Bolo to pekné. „Dnes tu je divadelná hra a neskôr spevácka súťaž.” Chvíľu sme tam stáli a potom si konečne sadli. Opierala som sa o Kyla a mala zavreté oči. Na chvíľu sa mi podarilo zaspať a prebudil ma potlesk okolitých ľudí. „Musíme už ísť. Máme 54 minút, inak po nás budú pátrať fízli.” Cesta ku hotelu trvá až hodinu. Postavili sme sa a všetci kráčali do hotela. Vanesa celú cestu opisovala aké to bolo fantastické a Denis si robil z toho všetkého srandu. Ja som sa naďalej opierala o neho a spolu sme kráčali. Kyle ma odprevadil až do izby. Uložil ma do postele a ja som mala znovu pocit, že spolu chodíme a všetko medzi nami je tak ako predtým. Lenže pravda bola krutá, pretože nič nebolo tak ako predtým.