Zrejme to tak malo byť

~39. časť~

..„Kam ideme?" Kráčali sme rýchlo a ja som za ním nestíhala. „Na moje druhé obľúbené miesto." Trochu ma to zarazilo.
„Prečo druhé? Prečo mi neukážeš prvé? Je príliš tajné? Alebo je to tvoja posteľ." Povedala som so smiechom a čakala na jeho reakciu.
„Moje najobľúbenejšie miesto je pri tebe." Len som sa zasmiala a sklonila hlavu. Došli sme až na basketbalové ihrisko.
„Sme tu." „Prečo?" Stále som nechápala prečo práve ihrisko. Pozrel sa na mňa a rukou si prehrabol vlasy. „Prečo musíš mať toľko otázok." Len som sa zasmiala a sklonila hlavu. „Ako malý som tu trávil kopec času. Mal som ako malý sen..chcel som trénovať malých nádejných basketbalistov a zo svojim tímom by som sa preslávil..Lenže basketbal mi akosi nešiel podľa predstáv otca a tak som s tým sekol. Zakázal mi hrať basketbal, vraj mu robím hanbu. Odvtedy som tu chodil každý večer po tajme a sledoval hviezdy." „Hráš dobre basket. Si v ňom dobrý." Usmiala som sa na neho a on si sadol urestred ihriska na betón. "Tak poď bylinka." Potľapkal na miesto vedľa seba a ja som si prisadla. „Prečo?" Len sa na mňa nechápavo pozrel. Vietor mi fúkal do vlasov. Bolo to príjemné. „Prečo mi tak hovoríš?" Usmial sa. „Pretože neješ mäso a ani bylinky ho nejedia. Voniaš ako kvety a si krásna ako kvietok. Už som ti hovoril, že mám slabosť pre kvietky?" Zasmiala som sa. „Ďalšie otázky?" „Tak prečo si jeden kvietok nevezmeš a neutečieš." Díval sa mi do očí. „Jeden kvietok milujem.." Rozbúšilo sa mi srdce. Asi prvýkrát sa mi pri ňom rozbúšilo srdce. „..ale je to zložité." „Tak jej to povedz." „Ona nie je ten typ, čo by chcela chlapca ako som ja. Zaslúži si mať pri sebe princa a nie mňa. Bola by so mnou nešťastná. Trpela by." Tomuto som nechápala. Ľahla som si a on sa ku mne naklonil a začal ma štekliť...

Mala som zavreté oči a sedela pod stromom, o ktorý som sa opierala. Predstavovala som si tú chvíľu. Vtedy som nevedela, že Lukas hovoril o mne. Bol pre mňa záhada. Záhada, ktorú som chcela vyriešiť.
„Ahoj." Díval sa na mňa Kyle a pomaly si prisadol. „Neruším?" Kývla som hlavou. „Si v poriadku?" Prikývla som. Nechcela som sa s ním rozprávať. „Viem, že sa na mňa hneváš, ale chcem ti to vysvetliť." „Počúvam." „Lukas sa do teba zamiloval naozaj. Zamiloval sa do dievčaťa, ktoré videl na školskej tribúne. Ten príbeh, ktorý všetkým hovoril v Paríži bol skutočný. Naozaj. Na vašu prvú schôdzku neprišiel kôli mne. Opil som sa a volal mu. Prišiel po mňa a v bare som sa zaplietol do bitky. Ochranka nás vyviedla von, kde mi chcel Lukas pomôcť. Skončilo to tak, že prišla polícia a chcela nás zatknúť, lenže Lukas im všetko vysvetlil. Odprevadil ma domov a rozprával o dievčati, do ktorého sa zamiloval. Neskôr som pochopil, že si to ty. Snažil som sa mu ťa odhovoriť, ale bol do teba blázon. Povedal som mu, že dlho by vám to nevydržalo, pretože vždy natrafíš na debila. Prehodnotil to a povedal, že začne čisto kamarátsky vzťah s kamarátskymi schôdzkami. Dúfal, že sa do neho zamiluješ aj ty." „Milovala som ho dlho len so si to neuvedomovala." Bola som príliš zaslepená kamarátstvom, pretože som si nevšimla, že ku nemu cítim niečo viac. „Ema.. Lukas sa vráti presne o rok. Ak sa mu tam zapáči, tak sa nevráti už nikdy." Tá veta ma zabolela. Postavila som sa na nohy. „Ideme na panáka? Pozývam." Nechcela som myslieť. Nemohla som. „Plánuješ sa opiť alebo opiť do nemoty." Kráčali sme na parkovisko. „Plánujem sa opiť až tak veľmi, že zabudnem, že nejaký Lukas niekedy existoval a bol v mojom živote." Povzdychol si. „Ani ťa nespoznávam. Je zvláśtne, že sa nebudeme denno denne stretávať." Uškrnol sa a pokračoval. „Už vieš kam pôjdeš na univerzitu?" „Nejdem na žiadnu univerzitu. Budem pomáhať Nikovi a možno sa aj normálne zamestnám. Plánujem jazdiť a keď to bude osud chcieť tak aj pretekať. Momentálne si chcem vypiť." Nastúpila som do auta a pridali sme. „Ešte stále sa na mňa hneváš?" Trochu blbá otázka od neho. „Hej." „A čo Lukas." Pousmiala som sa. „Jeho nenávidím a milujem." Bolo to zo mňa von. Ani to nebolelo. „Naozaj nejdeš na univerzitu? Mala by si písať romány." Zasmial sa. „Dnešnú noc chcem zabudnúť na Lukasa. Aspoň na dnes." Vedela som, že na celý život to nedokážem. „Naozaj nechceš ísť na univerzitu?" „Nie." „Si sebec." „Sebec?" Zaparkoval auto za barom a vystúpili sme. „Vôbec nemyslíš na mňa. Čo bude so mnou v živote vysokoškoláka bez teba?" Zasmiala som sa. „Aspoň som ťa rozveselil." Drgla som ho. „Prestaň." Prechádzali sme cez dlhý rad ľudí. „Kyle čo robíš. Rad je tam." Prišli sme až ku dvom vysokým ochrankárom. Kyle si s nimk podal ruky. „Potrebujeme sa dostať čo najrýchlejšie dnu, pretože musíme zachrániť zlomené srdce." Pozreli sa na mňa. „Ak sa vylieči tak sa ozvy." Žmurkol na mňa. Ani som si nevšimla jeho oči, pery, telo..vôbec nič. Pustili nás a prepchávali sa dnu. „Dnes budeme len pri bare. Ak budem mať čo i len raz prázdny pohád tak ťa zabijem." Zasmial sa. „Ema my dvaja sa musíme pravdelne stretávať na žúrkach a piť spolu. Ešte si si ani nevypila a už si mimo." Pristúpilk sme až ku baru kde sme si sadli na dve voľné stoličky. Buchla som po stole a drgol do mňa Kyle. „Ema kroť sa." Po chvíli nám barmanka naliala vodku a pivo. „Nedáš si pivo?" „Si normálna?! Buď si dáš pivo alebo vodku. Miešať ťa určite nenechám." Posunula som si bližšie vodku. „Kyle? Môžeš mi niečo sľúbiť? Ak sa opijem tak zaspím..ak sa ráno zobudím, chcem ležať vo svojej posteli a sama!" „Rozkaz kráska." Usmial sa. „Debil." Zasmiala som sa a šupla do seba prvý poldecák. Bolo zaujímavé sedieť v bare s Kylom. Hlavne preto, že som ho chcela niekedy zabiť. Odrazu to bol fajn kamoš. „Ema spomaľ." „Viem čo robím." „Pri tebe mám pocit, že si schopná sa opiť aj z vody." Zasmiala som sa so slzami v očiach. „Toto mi povedal aj Lukas." „Prepáč. Už ho nespomeniem." Barmanka nám nalievala jeden poldecák za druhým. Po čase som prestala premýšlať až som úplne zabudla na všetko.Hlavne na krutú realitu.